Kapitola desiata

8. listopadu 2009 v 1:00 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

KAPITOLA DESIATA

Vyháňač Diabla


Keď sme sa konečne dostali na cestu, Susie zavolala taxík, čo vlastne vyhovovalo aj mne pretože ísť na nej nebolo veľmi pohodlné. Dnes by sme mali doraziť k tomu jej kamarátovi... Som zvedavá čo to bude za týpka...
Okolo štvrtej sme dorazili do okrajovej časti Washingtonu. Bolo tu dosť... Pusto. Na ulici bolo síce dosť ľudí no všetci boli nejaký zvláštny. V celej štvrti to vyzeralo dosť pochmúrne. Keď som vystúpila z taxíka väčšina ku mne zvrtla hlavu a vyplašene na mňa pozreli. Vzápätí sa v ich očiach zjavil hnev. "Kto si?!" zrúkol nejaký muž. "Je tu so mnou Sebastian. Len pokoj." Povedala Susie. Zdrapila ma za ruku a rýchlo smerovala preč. O chvíľu sme prišli pred dosť ošarpanú budovu... Bože veď to bol kostol! Naozaj... Ale veľmi starý. Keď sme otvárali dvere začali strašne škrípať až som sa bála že tie dvere vypadnú z pántov. A ako náhle som prekročila prah kostola, zacítila som neuveriteľnú bolesť. "Au!" vykríkla som. Akoby ma pálilo celé telo tá bolesť bola neznesiteľná... Vybehla som z kostola a bolesť ustúpila. Susie na mňa vyplašene pozrela. "Je to diabol..." počula som šepkanie spoza seba. "Smrdí ako upír, ale upír nie je..." hovorili ďalšie hlasy. "Hej ja nie som hluchá dobre?!" skríkla som. "Stephannie! Ticho..." šepla Susie a ťahala ma preč. "Kto vlastne sú?! Čo si o sebe myslia?! Možno nemám super schopnosti ale hluchá nie som!" ziapala som ďalej. Proste som sa prestala ovládať. "Pusti ma!" zvrieskla som, mykla som sebou a Susie spadla na zem. "Nechaj ma..." môj hlas znel zrazu zvláštne. Bol... iný... A aj ja som cítila že som iná. Akoby sa vo mne bili dve osoby. Jedna moje naozajstné ja a tá druhá osoba... Nejaké moje nové, zlé ja...
"Stephannie čo je s tebou?"
"Daj mi pokoj! Mlč!" zjačala som znovu. Susie vstala no ja som ju zdrapila za vlasy a znovu som ju hodila na zem. Bože čo sa to so mnou deje toto nie som ja! Zrazu som ju chcela kopnúť no niečo ma zadržalo. Otočila som sa a zbadala som nejakého muža. Pevne ma stisol okolo pása. Metala som sa na, všemožne som sa snažila vymaniť z jeho zovretia no nešlo to. "Upokoj sa..." šepol. Po chvíli som to už bola ja a uvedomovala som si čo som urobila... Susie na mňa z hrôzou pozerala. "Prepáč Susie ale ja... Ja neviem čo to bolo..."
"Niečo veľmi zlé... Poďme... Počul som tvoj krik keď si vstúpila do kostola takže pôjdeme ku mne domov. Poď." povedal a musel ma podoprieť pretože som akosi nevládala stáť na vlastných nohách. Susie kráčala asi dva metre za nami a úplne všetci sa za nami otáčali... Bohvie kto to je... Potom sa opýtam.
O chvíľu sme prišli do menšieho, nenápadného domu. Zariadený bol skôr do staršieho štýlu. Ten muž ma usadil na gauč a aj so Susie odišli do vedľajšej miestnosti. O chvíľu prišiel. "Takže Stephannie, ja som Andre. Andre Thomas."
"Teší ma..." zamumlala som. Prišla Susie ktorá sa na mňa stále nahnevane pozerala. "Prepáč..." šepla som. "Čo to dopekla malo byť? Chcela si ma zabiť či čo? Ja ti pomáham ako taká krava a ty pozri sa čo robíš! Si normálna?!" spustila... Andre ju však zadržal. "Susie, ona zato nemôže. Ovláda ju to..." Susie sa na mňa s odporom pozrela a potom vybehla z domu. Ja som si skryla tvár do dlaní. Hanbila som sa... Najviac na svete... Nechápala som prečo som to urobila... Veď ja ju nechcem zabiť.
"Stephannie. Teraz mi musíš povedať čo sa stalo. Všetko od začiatku..." a ja som začala rozprávanie. Spomenula som kliatbu, svoju mamu a sestru, Edwarda, mamin pohreb, upírov, to ako som vyvolala ducha Isabelly Blackovej, Jamesa a Elizabeth... Proste všetko čo sa za pár posledných mesiacov udialo. Po dvoch hodinách sa na mňa tajuplne pozrel. Zvyčajne dokážem odhadnúť čo si ľudia myslia ale teraz nie...
"Chceš vedieť čo si o tebe myslím?" opýtal sa odrazu.
"Ako prosím?"
"Máš schopnosť telepatie... Ale nie je rozvinutá. Dokážeš čítať myšlienky ale len niektorým ľuďom. A svoju myseľ si nedokážeš skrývať..."
"Ty tú telepatiu ovládaš?"
"Áno. Aj teraz ti čítam myšlienky..."
"Nerob to."
"Prečo?"
Pretože nechcem aby si to robil, pomyslela som si. Z nejakého dôvodu som však stále cítila že moje myšlienky číta. Hm, super...
"Takže... Hovoríš že tvoja sesternica Elizabeth povedala že umrie každý kto kedy vošiel do toho domu?"
"Áno presne tak."
Zrazu sa mi zahmlilo pred očami. Videla som Jamesa ako stojí na nejakej vysokej budove... A potom skáče...
Obraz zmizol a ja som otvorila oči. "Panebože..." šepla som. "Čo je?" opýtal sa Andre. "James... Zomrie... Musíme ho varovať! Nechcem aby sa mu niečo stalo!" skríkla som a vybehla som z domu. Náhle som však zastala pretože cestu mi zatarasila nejaká žena. Vyzerala veľmi zvláštne...
"Ďakujem ti Liosé." Povedal Andre. Žena sa prikývla, naposledy ma prepálila pohľadom a odišla. "Kto to bol?" opýtala som sa. "To ti vysvetlím
neskôr. A teraz mi povedz kde nájdeme toho Jamesa."
"Myslím že u neho doma. Poďme." Povedala som... O hodinku sme stáli pred Jamesovými dverami. Býval v panelovom dome na siedmom poschodí. Zazvonila som a otvoril mi strhaný
vychudnutý muž, biely ako stena. Jeho oči vyzerali ako oči
šialenca. Vlastne, celý vyzeral byť mimo...
"James?" opýtala som sa. Z hrôzou sa na mňa pozrel. "Zmizni ty
netvor!" zakričal a chcel zabuchnúť dvere. Andre mu v tom však
zabránil a rýchlo sa vtesnal dnu. Ja som skočila za ním. "Čo chceš?!"
"James čo sa ti stalo?" opýtala som sa. "Ty, ty sa pýtaš? Upíry,
duchovia a čo ešte hm?! Niečo ma prenasleduje a ja neviem čo!
Môžeš zato ty! Si netvor!"
"A čo ťa prenasleduje?" opýtal sa Andre. "Ja neviem. Stále počujem nejaký šepot. Alebo sa mi zdá akoby ma niekto pozoroval... Zbláznim sa z toho!"
"James musíš nám sľúbiť že sa nepokúsiš o samovraždu..." povedala som. "Hahaha, to by sa ti páčilo všakže? Nie, umrieť sa nechystám!"
"Si si istá že to bola samovražda?" opýtal sa Andre. Pýtal sa na moju víziu. "Na sto percent."
"Vysvetlite mi čo sa tu deje..." ozval sa James. Vysvetlila som mu že som mala víziu a on nás ubezpečil že sa o nič také nepokúsi. Ostala som celkom pokojná a aj s Andrem sme sa vrátili k nemu domov.
"Andre?" opýtala som sa. "No?"
"Kto sú tí zvláštny ľudia tam von? Kto si ty? Ako mi chceš pomôcť? A čo sa to so mnou deje? A..." začala som no Andre ma umlčal. "Začnem otázkou kto si... Sadni si." Povedal. Usadila som sa teda a počúvala som.
"Ja som človek. Možno tomu ťažko veriť ale nie som ani upír ani vlkolak. Vyrastal som v dosť chudobných podmienkach a mojich rodičov zabili upíry keď som mal tri roky. Našla ma jedna žena ktorá bola vlkolak. Volala sa Lisa. Vychovávala ma ako najlepšie vedela. Obdarila ma novými schopnosťami, rozvinula ich, naučila ma niektoré bojové umenia, naučila ma skoro všetko čo viem. Keď som mal 25 poslala ma preč. 25 rokov je totiž vek pri ktorom vlkolaci posielajú svoje deti preč. A aj ja som musel odísť. Veľa som cestoval a študoval. Naučil som sa nové veci, spoznal som nových ľudí. Neskôr som sa rozhodol sem vrátiť. Chcel som nájsť Lisu ale ľudia mi povedali že ju niečo zabilo. Strašne ma to rozzúrilo, pátral som a hľadal a hľadal až kým som neprišiel nato čo Lisu zabilo. Bol to Diabol. Keďže som s ním mal skúsenosti zaprisahal som sa že každému kto má s ním problém sa budem snažiť pomôcť. A darilo sa mi. Až raz sa rozhodol zabiť aj mňa. Skoro sa mu to podarilo nebyť Liosé. To je tá žena ktorú si videla keď sme odchádzali k Jamesovi. Ona mi pomohla. Postarala sa o mňa. Bol som v kóme asi tri mesiace a keď som sa prebral bol som tu. V tejto štvrti. Vedel som že sú tu samí vlkolaci, cítil som ich. Sú mojou rodinou. Oni pomáhajú mne a ja im. Zväčša sú to vyhnanci. Teda vlkolaci, ktorých ostatný buď vyhnali alebo spáchali nejaký čin za ktorý museli byť potrestaný. Pomohol som im tak že som im očistil dušu. Niektorý odišli ale väčšina ostala aby mi pomohli. Naďalej pomáham tým čo to potrebujú a momentálne moju pomoc potrebuješ aj ty. Pýtala si sa čo sa to s tebou deje. V tvojich myšlienkach som vyčítal že si svoju dušu zapredala Diablovi zato že ťa zbaví toho upíra, Edwarda. A ak som vyčítal dobre tak sa ho chceš zbaviť preto lebo sa ho bojíš. Nechceš byť upír a nechceš s nimi mať nič spoločné ale nevedela si ako sa ho máš zbaviť. Preto si poprosila toho ducha a to znamená že tvoju dušu má ona a keďže ona patrí k Diablovi, zapredala si mu svoju dušu. Viem, je to zložité ale je to tak. Teraz po ňom upíry idú preto lebo im to ich pán, teda Diabol, prikázal. Vieš že upíry sú deti Diablove však? Nezastavia sa kým ho nezabijú. A mi ho musíme zachrániť."
"Čože?!" vyskočila som.
"Ako počuješ. Ak sa ho chceš zbaviť musíme to urobiť mi nie oni! Ak to urobia upíry už ti nebude pomoci rozumieš?"
"Tak fajn... To je výborné! Chcem sa niekoho zbaviť a nakoniec mu budem zachraňovať krk! Úžasné!" kričala som zatiaľ čo Andre iba pokojne sedel a pozoroval ma. "A nečítaj my myšlienky!!!" zjačala som tak že ma bolo počuť na celý Washington (obrazne povedané)... Andre prikývol. "Pozri, ak chceš pomoc, pomôžem ti, ak ju nechceš nepomôžem ti. Stačí povedať."
"Chcem aby si mi pomohol ale nechcem mať s Edwardom nič spoločné chápeš?"
"Nemusíš. Pošlem poňho vlkolakov."
"Fajn... Neublíži im?"
"Nemyslím si. Ich bude najmenej desať a on bude sám. A teraz si bež ľahnúť. Izbu máš na konci chodby, druhé poschodie. Musíš sa vyspať." Povedal Andre, nalial si víno a začal študovať nejakú knihu.
"To je všetko? Mám si ísť ľahnúť? Nechcel si poslať vlkolakov po Edwarda?" spustila som ale on ma úplne ignoroval. "Fajn." Povedala som naštvane a šla som do izby.
Bolo tam útulne, v krbe horel oheň. Malé ale pekné. Na posteli som mala čistú košeľu. Zhodila som zo seba veci a ľahla som si. Nemohla som zaspať... Premýšľala som nad Susie. Nemala som po nej vyletieť ale ja... Ja zato nemôžem. Vyliezla som s postele a podišla som k oknu. Videla som ako po ulici behá strašne veľa vlkov. Je medzi nimi aj Susie? Čo ak hej? Zrazu sa jeden čierny vlk zapozeral rovno na mňa. Bola to Susie, bola som si na sto percent istá. Premenila sa na človeka. Otvorila som okno a ona zvraštila čelo. "Tak čo? Už sa ma nechystáš zabiť?" skríkla. "Susie ja som ťa nechcela zabiť ani nič podobné! Ver mi prosím! Neviem, ono ma to ovláda... Ja by som ti v živote neublížila."
"Veď ja viem, ale nemusela si ma tak šklbať za vlasy. Bolelo to."
"Prepáč..."
"To nič, bolo aj horšie. Choď si ľahnúť ty bitkár."
"Dobrú noc."
"Pa." Zatvorila som okno, ľahla som si a o chvíľu som zaspala.

 

Kapitola deviata

18. září 2009 v 15:11 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

KAPITOLA DEVIATA

Susie


Otvorila som oči a zažmurkala som. Kde som to? Obzrela som sa a zbadala som na sebou to isté dievča ktoré mi pomohlo. "Stephannie?" opýtala sa. "Kto si?" šepla som. "Som Susie Lorenová. Ten, ehm, vlkolak ktorý ti zachránil život."
"Život si mi zachránila už dvakrát."
"Mimochodom, čo to bolo. To čo... No že ti zhorel dom a potom si sa tak... Zmietala na zemi?"
"Ani neviem... Možno diabol a možno rozzúrený duch ktorý sa ma snaží zabiť."
"Aha... No. Milé. Nepovieš mi o tom viac?"
"Vieš ako sa volám. Moju rodinu postihuje kliatba už pekne dlho. Vždy len dievčatá do asi osemnástich rokov. Duch ktorý sa volá Isabella Blacková sa momentálne pokúša zabiť nie len mňa ale aj toho upíra. Navyše, som akosi nechtiac svoju dušu zapredala diablovi. Poviem, ti som v poriadnej kaši. A netuším ako sa z nej mám dostať."
"Z tým ti ja nepomôžem. Ja som len vlkolak. Nemám nič spoločné z duchmi a už vôbec nie z diablom. To o upíroch sa hovorí že sú deti diabla, nie o vlkolakoch. My sme celkom mierumilovné tvory..."
"Fakt, nehovor..."
"Prepáč..."
"Začo?"
"No... Keď si sa tam zmietala mala som ti pomôcť skôr."
"Nevadí... Odkiaľ si mala svätenú vodu?"
"Vždy ju zo sebou nosím v taške. Lenže keď som bežala k tebe, počula som ťa totiž kričať, nejako som tú tašku stratila. Chvíľu mi trvalo kým som ju našla."
"Ako si vedela že práve svätená voda mi pomôže?"
"Neviem... Akosi som to tušila. Niečo mi hovorilo že toto budú asi následky tej kliatby a toho že sa stýkaš s upírom..."
"A kde si bola keď si ma počula kričať?"
"Kričala som strašne nahlas. Bola som... Hm... Od tvojho domu vzdialená asi štyri kilometre..."
"To som kričala až TAK nahlas?"
"No, normálny človek by ťa nepočul. Ale keďže vlkolaci majú omnoho lepší sluch ako všetky tvory na svete, mohla by som ťa počuť aj do vzdialenosti desiatich kilometrov. A viac. Stačilo by sa kúsok započúvať. Máme aj veľmi dobrý čuch. A veľmi dobrý zrak. Upíry sú oproti nám lepší len v rýchlosti. Inak sme lepší my. No a samozrejme, ešte sú lepší v tom že človeka dokážu jedným uhryznutím zabiť. My sa musíme kúsok potrápiť..."
"Aha... Takže keby som od teba bola vzdialená dvadsať kilometrov počuješ ma?"
"Áno ale musela by som byť vo vlčej podobe. Keď som človek sú moje schopnosti o polku slabšie. Napríklad ako vlkolak počujem do vzdialenosti okolo tridsať kilometrov. Ako človek o polku menej. Možno by som ťa počula tak na desať kilometrov viac nie."
"Na akú vzdialenosť by si ma cítila?"
"Vo vlčej podobe cítim do vzdialenosti sto kilometrov. Ako človek len úbohých tridsať..."
"Úbohých? Ja cítim do vzdialenosti desať metrov najviac tak sa nesťažuj..."
"No lenže ty si človek. Ja vlkolak."
"Hm... Tiež pravda. Čo narobíš... Musím nájsť niekoho kto mi pomôže odohnať toho... Diabla alebo čo to je."
"Myslíš vyháňač diabla? Jedného poznám. Zavediem ťa k nemu."
"Dobre..."
"Teraz si pospi. Zajtra vyrazíme." Povedala Susie a odišla.
Ráno som sa zobudila a poobzerala som sa okolo seba. A až teraz mi došlo čo sa vlastne stalo. Elizabeth je mŕtva, ja som zapredala dušu diablovi, ide po mne tlupa zúrivých upírov, zhorel mi dom a bývam s vlkolakom... No tak to je naozaj úžasné. Nevedela som či sa mám nad svojím životom zasmiať alebo plakať...
"Bré ráno." Otvorili sa dvere a v nich stála Susie. "Ahoj." Povedala som. Ona ku mne položila tanier z raňajkami. "Dík..." prehodila som a ona sa usmiala. "Tak čo? Akú si mala noc?"
"Hm.. Nič moc. Snívalo sa mi o Elizabeth..."
"Je mi ľúto že umrela."
"Bola jediná ktorá mi ostala po smrti matky... Moju sestru zrejme niekto uniesol a už je mŕtva, moja mama je mŕtva... Elizabeth je mŕtva... Otca si nepoznám... Som... Sama. Úplne sama. Nemám už nikoho!" zakričala som a tanier z raňajkami som hodila na zem. Mala som úplne stiahnutý žalúdok. Susie sa na chvíľu zatvárila nahnevane a potom ten neporiadok začala upratovať. "Prepáč..." zamumlala som. "To je v pohode..." odsekla Susie.
A potom sa mi zahmlilo pred očami. Videla som niekoho...
"Mala som víziu!" vykríkla som. "Akú?" opýtala sa ešte stále naštvaná Susie. "Videla som nejakú ženu.
Mala červené oči, červené vlasy a... Bola veľmi pekná. Povedala by som že upír..."
"Možné to je, dnes ráno som zavetrila upírsky pach. Asi tak... Desať kilometrov odtiaľto..."
"Susie, musíme vyraziť za tým tvojím priateľom. Upíry už po mne idú a je možné že dlho sa pred nimi neschovám. Možno už vedia čo som urobila. Že som kázala duchovi ktorý prenasleduje mňa zabiť Edwarda... Susie, musíme ísť inak je po nás oboch. Nechcem podceňovať tvoje sily to určite nie ale pochop ma... Bojím sa že keď prídu tak ich príde oveľa viac ako jeden či dvaja a povedzme si na rovinu že by si proti nim bola bezmocná..."
"Proti viacerým... Určite áno."
"Tak vidíš. Neber nič, musíme ísť."
"Keď na mňa vysadneš budeme tam rýchlejšie."
"To sa mám viesť na vlkovi?"
"No a? Pozri, pre mňa to ponižujúce je ale pre teba určite nie. Tak mlč a keď sa premením vysadni na mňa. Neboj sa, určite sa odnesiem."
"Fajn..." odvetila som a o chvíľu predo mnou stál veľký čierny vlk a uprene na mňa hľadel. "Môžem?" opýtala som sa. Vlk, teda vlastne Susie prikývla a ja som na ňu vysadla. Pohybovala sa obratne rýchlo. A vlastne, celkom dobre sa na nej išlo. Bola väčšia ako normálne vlky. O dosť. Fu a tie predné laby...
O hodinu zastala a mňa z nej skoro zhodilo. Vycerila zuby a stále sa obzerala. Asi niečo zavetrila...
"Upír?"
Zrazu sa otočila jedným smerom a spustila strašný brechot.
Cerila zuby, zavýjala, štekala. Aj ja som mala z nej strach...
Zrazu spoza kríkov vyšla mladá žena. Teda, aspoň mlado
vyzerala... Oči jej svietili na červeno
a netvárila sa práve milo.
"Stephannie..." šepla. Susie sa
chystala na ňu skočiť takže som ju
musela zadržať. "Susie nie." Povedala
som. Susie v podobe vlka na mňa
hodila veľmi škaredý pohľad a sadla
si, pričom ešte stále potichu vrčala.
"Aké pekné prekvapenie." Povedala
žena. "Som Loren. Teší ma." Usmiala
sa. "Ja som Stephannie. Ale to už
vlastne vieš."
"Samozrejme že viem. Vie o tebe už skoro každý upír. Veľa upírov by chcelo okúsiť tvoju krv. Vlastne, práve som na love..." usmiala sa znovu.
"Och, aké úprimné. Ja ti však ako večera neposlúžim."
"To je mi jasné. Aj tak som nemala v pláne nasýtiť sa práve z teba. Skoro všetci hľadáme upíra menom Edward. Iste si o ňom počula."
"Počula..."
"Nevieš kde by mohol byť?"
"Niekde v týchto lesoch... A prečo po ňom idete?"
"Pretože nie je veľmi obľúbený." Uškrnula sa Loren. "Tak, Stephannie, ja pôjdem. Dúfam že sa ešte niekedy stretneme..." dodala. "Maj sa." Šepla a zmizla...


KAPITOLA ôSMA

13. září 2009 v 17:36 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

KAPITOLA ÔSMA

Zapredaná duša


Čím dlhšie som bola sama, tým viac som si uvedomila do čoho sa púšťam. Veď ja vlastne Edwarda ani nemilujem... Ale on mňa asi áno. A možno že ma chce iba zožrať... Musím odtiaľto ujsť, ale ako? A kde sa skryjem? Je to upír, vystopuje ma kdekoľvek sa pohnem. A ak sa tu rozhodnem ostať viem že ma raz premení a to nesmiem dopustiť. Navyše, absolútne neviem čo je s Elizabeth. Možno je už mŕtva. Musím zdrhnúť...
Vstala som a potom mi to doplo. Jediný kto môže poraziť Edwarda je buď ten vlkolak ale toho vyhľadať nemienim, alebo... Isabella Blacková... Nie to neprichádza do úvahy... Alebo možno. Možno by som to mala skúsiť.
Počkala som kým nebola polnoc, potom som si nachystala všetko na vyvolávanie duchov. Soľ, pentagram zo sviečok, tabuľku, varič nad ktorý som dala hrniec z vodou. Výborne. Som pripravená... Ešte nôž. Á tam je. Dobre. Sadla som si k sviečkam a začala som. "Duch Isabelly Blackovej. Volám ťa na tento svet. Príď a pomôž mi. Ak si tu, daj mi znamenie." Povedala som a porezala som si prst. Krv som kvapla do vriacej vody a čakala som. A čakala... Po dvoch minútach som to vzdala a otvorila som oči. Ona sedela oproti mne. Vyžarovala z nej zvláštna žiara. Divoké zelené, mačacie oči jej svietili a havranie vlasy mala voľne rozpustené. Mala na sebe nejaké zvláštne čierne šaty. Pozerala priamo na mňa. "Bože..." vydýchla som. "Skôr než ma zabiješ, vypočuj ma..." šepla som. Isabella nadvihla obočie. "Prečo ma vyvolávaš keď ťa chcem zabiť? Nikto ma nevyvolal. Len ty... Prečo?" opýtala sa ľadovo. "Potrebujem pomoc... Iste vieš o tom upírovi." Prikývla. "Musíš ho zabiť Isabella. Inak zabije on mňa. A to nechceš nie?"
Bola ticho. Pozerala na mňa a po chvíli prehovorila. "Nemôžem ťa zabiť... Ale jeho áno. Teba zabijem až potom čo porodíš dievča. Dcéru..." sykla. "A čo ak porodím chlapca?" opýtala som sa. Vlastne, odkiaľ to nabrala? Čo ak vôbec nebudem mať deti?
"Nie..." šepla a mne sa zakrútila hlava. Videla som seba o pár rokov staršiu s malým dievčatkom ktoré som držala za ruku.
Obraz sa rozplynul a ja som znova videla usmievajúcu sa Isabellu. "Musíš ho zabiť." Povedala som. "Z radosťou... Ale čo zato?"
"Potom ma môžeš zabiť. Aj moju dcéru ak budeš chcieť. Len zabi toho upíra."
"Prisaháš?"
"Prisahám. Prisahám ti..."
"Výborne..." odsekla a zmizla. Ja som ju však stále cítila... Zrazu sa prevrhol hrniec z vriacou vodou a všetko sa to vyvalilo na mňa. Len tak tak som stihla ujsť. Potom som počula smiech a potom už len ticho. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vtrhla Elizabeth. "Elizabeth!" zakričala som a vrhla som sa jej okolo krku. "Musíme ujsť." Sykla. "Upíry niečo plánujú. Stephannie musíš zmiznúť."
"To nie je potrebné. Isabella sa oňho postará. Povedala som jej že potom ma môže zabiť ale najprv musí zabiť Edwarda. " Usmiala som sa. "Nie! Ty si ju vyvolala?! Stephannie! Zaprisahala si sa jej?! Predala si svoju dušu diablovi! Zvolala si na seba diabla samotného! Teraz umrieme obe! Umrie každý kto kedysi prekročil prah tohto domu. Stephannie prečo? Prečo si to urobila?!" kričala Elizabeth a ja som na ňu len z hrôzou pozerala. Zrazu sa jej oči zmenili. Nemala zreničky ani dúhovku, len bielko. Skríkla som a vyhodila som ju z izby. Zamkla som dvere. "Stephannie otvor!" počula som ju. Ale nebol to jej hlas. Bol to nejaký zvláštny hlas. "Nie!" skríkla som. Zrazu sa dvere rozleteli a dnu padla mŕtva Elizabeth. Z očí jej tiekla krv. Navyše stále jej bolo vidno len bielka. Začala som kričať. "ELIZABETH!" skríkla som. Vybehla som z izby a bežala som preč. Niečo ma potklo a spadla som dolu po schodoch. Snažila som postaviť čo mi po chvíli aj vyšlo. Vtedy som zbadala ako sa otvorili dvere a dnu chce vojsť nejaké dievča. "NIE!" zakričala som a rozbehla som sa oproti nej. Zvalila som ju na zem. "Preboha čo to robíš?!" skríkla. "Preč! Utekaj preč!" kričala som. Ťahala som ju za sebou čo najďalej od domu. Strašne som sa bála. Zrazu dom začal horieť. Cítila som bolesť. Zvalila som sa na zem. Kričala som. Akoby som horela zaživa. Bola to strašná bolesť. Ležala som na zemi, kričala som a váľala som sa. "Stephannie!" počula som to dievča. "Nie! Zabije ma to! Pomôž mi! Bolí to! Páli! Pomôž mi prosím ťa! Áááá..." zneli moje výkriky. "Ako ti mám pomôcť?! Čo mám robiť?!"
"Voda! Bože nie! To bolí!" kričala som znovu a znovu. Letmo som zazrela ako to dievča uteká preč. Prečo ma tu nechala? Zľakla sa... A ja umriem! Bože tá bolesť je priam neuveriteľná! "Pomóc! Prosím prestaň! Isabella! Nie, NIE! Bože odvolaj zo mňa diabla! Nie, au, bože prestaň! UŽ DOSŤ!"
Potom som cítila ako bolesť ustupuje. A cítila som aj to že som nejaká mokrá. Ostala som však ležať zo zavretými očami. Keď bolesť prestala úplne, otvorila som oči a zbadala som to dievča. "Svätená voda pomohla." Šepla. Ja som iba prikývla a omdlela som...


 


KAPITOLA SIEDMA

13. září 2009 v 17:36 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

KAPITOLA SIEDMA

JA A EDWARD SAMI DOMA


Ležím tu už celý deň. Edward mi skontroloval ranu. Ošetril mi ju a videla som na ňom aké má kŕče. Keby mohol tak by ma asi zožral...
Zrazu sa otvorili dvere. Vošiel Edward a niesol tácku na ktorej bola moja večera. Ako dokáže tak dobre variť keď to sám neje? To nikdy nepochopím...
"Prečo so mnou nehovoríš?" opýtala som sa. Od chvíle ako sme prišli domov so mnou neprehovoril. "Haló! Pán socha, s vami sa bavím..." povedala som a zamávala som. Začala som ho volať socha, pretože jeho kamenný výraz niekedy sochu naozaj pripomína...
"Tak dosť Edward..." šepla som. Pozrel na mňa. "Zjedz to, potom sa choď osprchovať a potom ti znovu skontrolujem ranu." Povedal. "Bože viem si ju skontrolovať aj sama. A ani variť mi nemusíš. Nepreháňaj to s tou starostlivosťou. Za chvíľu ma pôjdeš aj sprchovať nie?"
"Teraz si to prehnala ty. Makaj chcem aby si išla skoro spať."
"Prečo?"
"Lebo."
"Chystáš sa niekam?"
"Možno."
"Takže áno. A kam?"
"Niekam..."
"Aha...Na lov však?"
Edward na mňa pozrel spýtavým pohľadom. "Tvoje oči...Sú...Zlatohnedé."
"Podľa toho súdiš že idem na lov?"
"No áno...Vždy keď máš oči iné ako čierne si smädný..."
Edward nadvihol obočie, zvrtol sa a odišiel.
Ja som zjedla svoju večeru a šla som pod sprchu. "Steph..." počula som šepkanie a vytrieštila som oči. "Prosím ťa...Teraz nie..." šepla som. Počula som jej odporný smiech. Potom som sa pozrela do zrkadla. Ona tam bola! Isabella...Stála tam a vyškierala sa. Čierne kučeravé vlasy lemovali jej krásnu tvár. Mačacie, zelené oči jej priam svietili zlomyseľnosťou. "Prečo Steph? Prečo nie teraz?" opýtala sa. "Isabella prosím...Nie...Nie..." šepkala som. Ona sa zasmiala a ja som vzápätí letela cez celú kúpeľňu z hlasným "Nie!"
"Ale Steph...Nechceš sa hrať?" uškrnula sa a ja som letela do zrkadla. Bola som len v spodnom prádle takže keď som vletela do zrkadla po celom tele som mala škrabance s ktorých po chvíľu začala tiecť krv. "Stephannie...Čo je to s tebou? Nechceš sa hrať?" opýtala sa ma. Stihla som ešte zakričať "Edward!" a potom som vyletela von oknom. Z tretieho poschodia...

"Bude v poriadku. Našťastie má iba jednu zlomeninu. Rebro. A slabší otras mozgu. Potom ešte narazenú ruku a po celom tele má modriny a škrabance. Dávaj jej tieto lieky a ja sa na ňu o týždeň prídem pozrieť."
"Dobre James...A...Naozaj bude v poriadku?"
"Áno to bude...To zase tá...Ten duch?"
"Myslím že áno."
"Nič si nepočul?"
"Počul som až keď vykríkla moje meno. Vybehol som do jej izby ale tam nebola a tak som šiel do kúpeľne. Zbadal som rozbité zrkadlo a sklo na okne bolo tiež úplne rozbité. Pozrel som sa von a zbadal som Bellu ako leží na zemi celá pokrútená a od krvi. Vyskočil som za ňou no a...Potom už viete."
"Iste... Keď sa zobudí nech nevstáva ale nech leží. Teraz musím ísť, v nemocnici ma potrebujú. Ahoj a daj na ňu pozor. Edward, mal by si byť stále s ňou. Inak ju to zabije."
"Viete že nemôžem byť neustále s ňou. Musím chodiť...Na lov."
"Myslím že by si sa mal ísť túto noc nasýtiť a to poriadne. Najviac ako sa ti dá. Aby si pri nej vydržal čo najdlhšie."
"Zvážim to."
"A teraz už pôjdem. Daj na ňu pozor."
"Dám. Dovidenia."
"Dovi."
Počula som ako James ide dole po schodoch, otváranie škrípajúcich dverí a potom ich buchnutie. Oči som mala zatvorené. Všetko ma bolelo. Takže mám zlomené rebro? To je...Úžasné! Do pekla! Edward možno pôjde dnes v noci na lov. Myslí si že spím. Takže tu budem úplne sama. To znamená že tá sprostá Isabella sa určite dotrepe. A zabije ma...Zrejme...
O chvíľku som počula Edwarda ako vošiel do mojej izby. Skontroloval ma a potom dvere zatvoril a odišiel. Som v celom dome úplne sama...
Neskôr som otvorila oči a poobzerala som sa. Aha...Je hlboká noc.
S bolesťami som vstala z postele a hodila som na seba bundu. Obula som si tenisky a vyšla som na chodbu. Ak je Edward tam v lese a loví, je zrejme ďaleko. To je pre Isabellu dokonalá príležitosť ako ma zabiť. Ak nepôjdem za Edwardom pravdepodobne som mŕtva...
Vyšla som z domu a dvere som zamkla. Pomaly, keďže som mala zlomené rebro, som kráčala k lesu. Potom som išla cez les najtichšie ako som vedela. Ak je Edward nablízku, premenený na upíra a začuje ma tak ma zrejme zabije. Preto som sa snažila byť veľmi potichu. Zrazu zavyl vlk a ja som sa príšerne zľakla. Spadla som na zem a obzerala som sa. Bože, ak ma máš aspoň trochu rád nedovoľ tomu vlkovi aby ma našiel!
Kráčala som asi hodinu keď som začula divoké vrčanie. Ale...Aj keď som ho pred tým nepočula bolo mi akési známe. Bolo to Edwardove vrčanie! Nakukla som cez krík a naskytol sa mi príšerný pohľad. Edward bol prisatý na krk obrovského jeleňa. Prišlo mi zle keď som si uvedomila čo robí. Lenže Edward je upír, a upíry majú oveľa lepší čuch než ktorýkoľvek živočích na zemi. Samozrejme ma musel zacítiť pretože sa od jeleňa zdvihol a pozrel sa rovno mojím smerom. Jeho sýtočervené oči na mňa pozerali s neuveriteľnou túžbou ochutnať moju krv. Zadržala som dych a nebola som schopná sa ani pohnúť. A čo, aj tak viem že keby som sa rozbehla hneď by ma chytil a bolo by po mne. Stála som tam a čakala som. Túžba v jeho očiach bola čoraz väčšia a nakoniec sa postavil. Pomaly kráčal ku mne a ja som počula jeho jemné vrčanie. Cúvla som a Edward sa uškrnul. Odhalil ostré zuby. Začala som cúvať. Bežať sa mi aj tak nedalo keďže moje zlomené rebro mi to nedovolilo. Edward zrazu skočil a chcel sa na mňa vrhnúť keď naňho skočilo niečo veľké a zvalilo ho to na zem. To niečo sa postavilo a ja som zbadala obrovského čierneho vlka. Fajn chlapci pobyte sa tu o mňa, roztrhajte ma! Už nič lepšie sa mi prihodiť nemôže...
Bež, ozvalo sa v mojej hlave. Vytrieštila som oči. To bol ten vlk? On prikývol a znovu sa venoval Edwardovi. Tí dvaja sa začali biť a ja som radšej poslúchla a snažila som sa akým takým klusom dostať z lesa.
O hodinu som konečne videla svetlo z mojej izby ktoré som nechala svietiť. Pridala som do kroku a o chvíľu som bola v izbe. Zhodila som bundu a vyzula som si tenisky. Ľahla som si do postele a o chvíľu som zaspala...
"Bella!" počula som. Otvorila som oči a zbadala som Edwarda. "Áno?" opýtala som sa s malou dušičkou. Bol celú dodriapaný, veci mal roztrhané a pod ľavým okom mal obrovský škrabanec. Navyše, niečo ho uhryzlo do nohy. A zrejme to bol ten vlk pretože tento hryz bol veľmi veľký.
"Čo si večer robila v tom lese?! Mohol som ťa zabiť! Zbláznila si sa! Preskočilo ti?! Už si mohla byť mŕtva! Prečo Bella? Prečo?! Skoro som ťa zabil! Bol som na love, rozumieš tomu?! Aj keby som sa chcel ovládať nedokážem to!" kričal Edward a ja som ho prvý krát videla poriadne naštvaného. Bála som sa aby sa nepremenil...
"Prepáč..." šepla som. "Prepáč?! Myslím že to nestačí! Mne sa neospravedlňuj! Ty si mi neurobila nič ale ja som ťa skoro zabil!"
Vstala som z postele a pozrela som sa naňho. "Myslím že bude lepšie keď odídem. Ty si upír a ja som človek. Navyše, teraz keď si premenil aj Elizabeth musím aj s Jane odísť." Povedala som no keď som zbadala Edwardov výraz v tvári prebehli mi zimomriavky po chrbte. "Kde je Jane?" opýtala som sa.
"Zmizla."
"Zmizla alebo ste ju zabili?!"
"Bella prestaň! Zmizla! Zo dňa na deň! Nevieme kde je!"
"Musím ju ísť hľadať..." šepla som a chcela som vyjsť z izby. Edward ma však chytil a hodil na postel, lenže ja hlúpa som sa ho držala ako kliešť čo spôsobilo že spadol na mňa. Bože nie prečo je pri mne tak blízko?
Začala som zhlboka dýchať aby som upokojila šteklenie v žalúdku. To však nešlo...
"Edward?" opýtala som sa no než som stihla položiť ďalšiu otázku, jeho pery boli pevne prisaté na tých mojich. To čo...To...On...On ma pobozkal!
Po našom dlhom a krásnom bozku sa odo mňa odtiahol a pozrel mi do očí. "To...Viac...Nerob..." vydýchla som. "Prečo?" opýtal sa s úsmevom. "Pretože si upír Edward. Máš chuť na moju krv priznaj že aj teraz a to veľmi veľkú. Nechcem zomrieť." Povedala som. On sa však usmial a znovu ma nežne pobozkal. "Naozaj si myslíš že ťa zabijem? Nie Bells...Teraz nie. A ani nikdy. Ak ma samozrejme znovu nevyrušíš keď budem loviť." Usmial sa. "Opakujem ti, zlez zo mňa Edward William Hale Mason."
"Prečo?"
"Pretože mám zlomené rebro a keď na mne ležíš dosť ma to bolí..."
"Prepáč..." usmial sa Edward a posadil sa. "Kde je Jane?" opýtala som sa a snažila som sa hrať na ľadovú kráľovnú. Dúfam že výraz mojej tváre hovoril za všetko. Snažila som sa tváriť nesmierne naštvane, vystrašene a znechutene...Hm, dobrý pokus ale Edwarda som tým asi neoblafla, pretože keď sa na mňa pozrel zasmial sa. "No hahaha, čo je také super vtipné?"
"Ale nič...Len...Tváriš sa akoby si sedela na záchode a mala obrovské kŕče." Znovu sa zasmial.
"Hovado..." odsekla som. "Prepáč..." šepol a prestal sa smiať. "Inak...Kto to...Ehm...Čo to bolo to čo ťa zrazilo na zem keď si ma chcel zabiť?"
"Vlkolak."
"ČO?!"
"Vlkolak."
"To aj oni existujú?"
"Hej..."
"A predpokladám že aj elfovia, víly, jednorožce a všetka fantasy háveď."
"Hej..."
"Čo?"
"Ale nie neboj sa. Existujú len upíry a vlkolaci...A ehm...Duchovia."
"Hej...Nato som prišla aj sama."
Edward sa usmial a naklonil sa ku mne. Nežne ma pobozkal, vstal a odišiel. Kam? Prečo? Neviem...Len dúfam že ma neopustil nadlho. Ďalší útok rozzúreného ducha Isabelly Blackovej by som zrejme neprežila...Veď teraz ma vyhodila z tretieho poschodia...Čo bude nabudúce?





KAPITOLA ŠIESTA

13. září 2009 v 17:35 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

KAPITOLA ŠIESTA

Upíry?!


Vtedy sa mi v hlave z čista jasna vyjavili slová z knihy o upíroch.

"Majú bielu a neuveriteľne chladnú pokožku, keďže teoreticky sú mŕtvy. Sú nádherný a samozrejme veľmi inteligentný. Ich oči sa menia. Keď sú smädný, ich oči sú červené a keď sú sýty, oči nadobudnú čiernu farbu. Upíry, ktorý za živia krvou zvierat majú oči zlaté. Upíry majú rôzne nadprirodzené schopnosti. Nemôže ich zabiť žiadny človek. Zničí ich len to, ak mesiac nedostanú krv alebo ich telo spálite. Ako bolo už povedané, pijú buď zvieraciu alebo ľudskú krv. Vo väčšine prípadov však ľudskú..."

A ďalšie veci...Nejedia...Nepijú...Biela a chladná pokožka...Nadprirodzené schopnosti...Farba očí...A Edward niekedy rozpráva akoby...Akoby prežil už veľa rokov a nie len osemnásť...Panebože...Žijem v dome s upírmi? Nie, nie...To nie je možné. Upíry neexistujú! Alebo žeby...
"Bella!" začula som. Otočila som a zbadala som Alice, jej oči boli červené. Chcela som ujsť, lenže pri mojej šikovnosti som sa potkla a spadla som na zem. "Fajn..." zašomrala som. "Prepáč nechcela som ťa vyľakať." Povedala Alice a chcela mi podať ruku. "Daj mi pokoj." Zasyčala som. "Bells čo sa deje?"
"Nič sa nedeje! Nepribližuj sa ku mne! Choď preč!" skríkla som a rozbehla som sa do izby. Pred izbou ma chytil Edward. Pevne ma stisol a pozrel mi do očí. Bol pri mne tak...Tak blízko že by stačil kúsoček a jeho pery by sa prisali na môj krk. V tom momente by ma zabil...
"Bella čo sa deje?" opýtal sa pridusene. "Pusť ma! Chcem, chcem ísť preč! Daj mi pokoj!" kričala som ale Edward ma nacapil na stenu a rukou mi zakryl ústa. "Zbláznila si sa? Teraz dám ruku dole ale prisahaj že nebudeš kričať. Okolo máme susedov a určite tvoje jačanie vzbudí ich pozornosť. Takže, sľubuješ že nespustíš krik keď zložím ruku?" opýtal sa. Prikývla som. Edward dal ruku dole. "Pomóc!" vykríkla som a v momente som mala jeho ruku pevne pritlačenú na ústach. Zjavila sa tam Alice. A teraz to príde...Chcela som umrieť ale nechcela som aby ma zožrali smädný upíry!
"Edward pusť ju." Povedala Alice. "Áno aby susedia zavolali políciu, lebo si budú myslieť že tu niekoho vraždíme." Odsekol Edward. "Hovorím ti pusť ju. Chcem vedieť čo je príčinou tohto správania. A neboj sa, myslím si že nikto políciu volať nebude."
Edward mi pozrel do očí a potom ma pustil. "Jasné že nie...Buď ma zabijete tak rýchlo že ani nestihnem vykríknuť alebo stihnem vykríknuť a vyvraždíte všetkých v okolí jedného kilometra." Povedala som naštvane. Edward s Alice na seba nechápavo pozreli. Využila som to a rýchlo som vbehla do izby. Zamkla som dvere a rýchlo som pred ne dotlačila stôl. "Bells neblbni a pusť nás dnu." Ozval sa Edward. "Nie!" zvreskla som. "Stephannie..." počula som známy šepot. Preboha nie...Chcú ma zabiť upíry a teraz ešte aj Isabella. Toto nemám šancu prežiť.
Pozrela som na stôl a zbadala som tam nožničky. Rýchlo som ich zobrala a čakala som. "Stephannie, nebuď smiešna..." povedala Isabella a venovala mi spŕšku toho jej odporného smiechu. Zrazu mi vytrhla nožnice a vrazila mi ich do brucha. "Au!" zakričala som. "Bella!" počula som zvonku Edwardov hlas. "Čo sa stalo?!" kričala Alice. "Isabella!" na viac som sa nezmohla. Vzápätí som letela cez celú izbu a pristála som pred dverami do kúpeľne. Potom som letela do okna a rozbila som ho. Isabella mi začala hlavu trieskať o kúsočky skla ktoré ostali v okennom ráme a o chvíľu som bola celá od krvi...
Dvere sa rozleteli a dnu vtrhol Edward s Alice. Ja som spadla na zem a čakala som. Som celá od krvi, čiže pravdepodobne sa na mňa vrhnú. Privrela som oči a čakala som...
"Preboha..." počula som Alice.
"Alison...Choď von."
"Nie Edward...Dokážem sa ovládnuť."
"Alice povedal som von!"
"Už idem...Zavolám Elizabeth?"
"Hej. Nech rýchlo príde a nech v lekárni kúpi obväz a nejakú dezinfekčnú látku."
"Dobre, tak ja bežím. Edward? Zvládneš to? Hovoril si že...že ti nádherne vonia."
"Zvládnem. Choď už."
Počula som ako Alice odchádza a ostala som úplne meravá. Takže Edward si to chce vychutnať a nechce sa s nikým deliť alebo čo?
Cítila som ako ma pomaly zodvihol a položil na posteľ. "Neboj sa Bella...To bude dobré." Povedal potichu. Otvorila som oči. "Upír..." zachrčala som. Viac som povedať nezvládla. "Prosím?" opýtal sa Edward vyjavene. "Si upír..." šepla som. Edward pokrútil hlavou. "O tom sa porozprávame neskôr. Teraz už buď ticho. Prosím...Nesmieš sa namáhať." Usmial sa a odhalil svoje nádherné, oslňujúce zuby. Ja som zavrela oči a čakala som čo sa bude diať ďalej...

"Bude v poriadku. Len musí odpočívať." Začula som nejaké slová. O chvíľu som si uvedomila že je to Jamesov hlas. Otvorila som oči a chvíľu mi trvalo kým som si privykla na svetlo. Vonku bolo zamračené, tak ako vždy. Pozrela som sa na ranu ktorú mi spôsobila Isabella. Bodnutie nožničkami. Super...
Mala som brucho obviazané obväzom. Ako som neskôr zistila tak aj hlavu. Tá Isabella vie narobiť problémy...
"Očakávam že mi poviete čo sa jej stalo."
"No...Asi nemá zmysel vám klamať. Viete...Bellu prenasleduje..." hovorila Elizabeth. Jamesovi vysvetlila úplne všetko ohľadom toho čo sa mi deje. Keď skončila James ostal ticho. "To je naozaj zaujímavé. Nečakal by som že...že práve Belle sa niečo také môže stať." Povedal napokon.
Zrazu sa Edward pozrel smerom k mojej izbe. Zbadal že som hore a vošiel. Zatvoril dvere a sadol si ku mne. "No konečne. Už sme si mysleli že si v kóme." Usmial sa.
"Prečo?"
"Ležíš tu už dva dni."
"Dva dni?!"
"Psst. Nekrič. Nesmieš sa namáhať. Tie rany sa ti zahoja no potrvá to."
"Aha...Myslím že keď som naposledy omdlela mali sme rozrobenú nejakú tému."
"Akú?"
"Máš veľmi dobrú pamäť Edward Hale."
"To mám. Ale práve na toto si nemôžem spomenúť."
"Tak ti to pripomeniem ja."
"Nie Bells. Nechcem aby si mi to pripomínala. Je hlúpe myslieť si že som upír. Niečo také proste neexistuje."
"Ale..."
"Už dosť Bella. Povedal som ti. Upíry nejestvujú. Nie sú! Už to pochop prosím." Povedal prísne. Prikývla som. Aj tak si myslím že si upír Edward Hale. Moje podozrenie mi len tak nevymažeš z pamäti. Budem sa síce tváriť že nič ale viem svoje...
"A teraz spi."
"Spala som dva dni."
"No a? Tak budeš spať ďalší deň." Usmial sa Edward a dal mi nepatrnú pusu na čelo. Potom vstal a odišiel...
Čo to malo znamenať? Wow. Upír mi dal pusu. Tak z toho sa nespamätám len tak...
Dnu vošla Elizabeth a opatrne na mňa pozrela. "Si v pohode?" opýtala sa. "Iste že som. Len tieto obväzy ma štvú. Môžem aspoň vstať a ísť k internetu?"
"A načo ti bude internet?"
"Potrebujem si niečo nájsť."
"Ale čo?"
"Niečo." Odfrkla som a vstala som z postele. Sadla som k notebooku a zapla som ho. Elizabeth stále stála v mojej izbe a pozerala naňho. Otočila som sa a zazrela som na ňu. "Ehm, ehm." Zakašľala som. Elizabeth pochopila a odišla.
Zapla som internet a do vyhľadávača som zadala Edward Hale. Našlo mi veľmi veľa vecí, tak ako obyčajne samozrejme, ale našlo aj stránky ktoré som potrebovala. Edward Hale Mason. Mason? Edward sa volá Edward Hale Mason? Hm, zaujímavé. Otvorila som stránku a začala som čítať.

"Osemnásť ročný chlapec Edward William Hale Mason, umrel na rakovinu pečene. Jeho telo o pár hodín zmizlo. Lekári si nevedia vysvetliť prečo sa tak stalo. Keď jeho telo priviezli lekári do márnice, neskôr sa zistilo že Edward ešte žil, no už ho nenašli."

Zavrela som stránku a otvorila ďalšiu.

"Edward William Hale Mason. Chlapec ktorý mal osemnásť rokov zahynul na záhadnú chorobu. Lekári už nevideli nejakú šancu na záchranu tohto chlapca a tak ho dali odviezť do márnice. Telo zmizlo v priebehu niekoľkých hodín. Polícia sa domnievala že chlapcovo telo niekto uniesol. Prípad uzavreli a viac sa o ňom nezisťovalo. Dátum narodenia 8.7.1752, dátum umretia (neistý a nedokázaný) 16.3.1769.
Zdroj článku: úradné listiny a policajné záznamy."

Pozrela som na názov stránky. "Najzáhadnejšie úmrtia a zmiznutia". Aha...Super...Ešte chvíľku som na tej stránke pobudla keď som zbadala rubriku: Rodina Blackovcov. Klikla som na ňu a objavili sa mi mená rôznych ľudí. Predpokladám že moji predkovia...Klikla som na John August Black.

"John August Black, zomrel veľmi záhadnou smrťou. Najprv ho niečo priklincovalo o dlážku a polialo ho to vriacou vodou. Jeho žena ho vyslobodila a John sa spamätal. O šesť dní sa to stalo na novo a o ďalších šesť dní ho našli ukrižovaného na stene v jeho spálni. Nikdy sa nezistilo kto mu to urobil, všetci sa domnievajú že to bola nejaký neviditeľná sila.
Zdroj článku: záznamy z márnice, vypočúvanie terajších príbuzných a policajné záznamy."

A to by stačilo. Zavrela som stránku a vypla som notebook. Takže takto zomrel John Black ktorý môže sa prekliatie ženskej časti nášho rodu.
Vyšla som na chodbu a v celom dome bolo hrozne ticho. Zrazu som niečo počula. Neviem prečo ale musela som sa ísť pozrieť čo to bolo. Potom som sa cítila akoby sa na mňa niekto pozeral a otočila som sa. Stál tam Edward...
"Kde je Elizabeth?"
"Išla aj s Alison a Jamesom preč. A ty nemáš náhodou ležať?"
"A ty nemáš byť náhodou mŕtvy?"
"Neviem o čom to hovoríš."
"Nie? Naozaj to nevieš Edward William Hale Mason? Narodený 8.7.1752? Naozaj nevieš?"
"Odkiaľ to máš?"
"Internet je dobrá vec."
"A čo má byť? Tak to bol môj menovec."
"Nemal si kedysi problémy z pečeňou?"
"Prečo ťa to zaujíma?"
"Pretože si umrel na rakovinu pečene."
"Neumrel."
"To máš vlastne pravdu, žiješ už 241 rokov!"
"O čom to tu táraš?"
"O tom že si upír! Si a nepresviedčaj ma o opaku!"
Edward na mňa pozrel a vyceril zuby. Očné zuby mal predĺžené a hrozne ostré. "Do riti..." šepla som a rozbehla som sa dolu schodmi.
Edward bol okamžite predo mnou. Strčila som doňho ale on sa ani nepohol. Rýchlo som preskočila zábradlie a vybehla som zadným vchodom. Edward bol zase predo mnou. Utekala som do lesa a za sebou som počula takmer nečujné kroky. Potom som vybehla na čistinku a spadla som. Rana ktorú som mala na bruchu začala krvácať. Do pekla ešte aj toto...
Zrazu sa pri mne zjavil Edward. Vykríkla som a postavila som sa na nohy. Edward sa uškrnul a prevrátil očami. "Neujdeš mi..."
"Choď do pekla...Mal si tam už dávno zhniť!" Vyzeralo to že moja hnusná poznámka sa ho dotkla. Zuby mal odrazu normálne a jeho oči už neplanili hnevom. "Prepáč..." šepla som. Zrazu bol pri mne a pozrel mi do očí. "Bella...Ako si si mohla myslieť že ti chcem ublížiť? Nikdy by som to neurobil. Nikdy..." povedal. Ani neviem ako zrazu som sa k nemu nahla a chýbal kúsok, kúsoček aby sa naše pery spojili, no on jemne zvrčal a odrazu stál desať metrov odo mňa. "Nie Bella..." povedal. Zhlboka som dýchala. Potom som sa otočila na päte a šla som domov...Edward kráčal za mnou...Potom sa mi zatočila hlava a zložila som sa na zem ako vrece zemiakov. Edward bol pri mne a chcel ma postaviť, ale ja som sa mu vytrhla. "Nechaj ma." Sykla som. "Nezvládneš to. Tá rana ti krváca."
"No a? Tak krváca. Ja to zvládnem len či to zvládne veľký a mocný upír Edward." Znovu som zasyčala. Edward prekrútil očami a prehodil si ma cez plece. "Daj ma dole! Hej ty socha z kameňa daj ma dolu! S kým si myslíš že hovorím?! Pusti ma! Bože Edward ty si taký idiot! Daj ma dole! Hneď!" kričala som a kopala som ho.
"Bells upokoj sa. Zbytočne sa unavíš."
"Nie! Začnem kričať ak ma nedáš dolu!"
"Už teraz kričíš."
"Pomóóc!" spustila som. Edward ma len mlčky niesol ďalej. Keď ma začalo bolieť hrdlo a mala som v ňom úplne vyschnuté, vzdala som sa a nechala som sa niesť. O chvíľku sme boli pred domom. "Okej, už ma môžeš zložiť. To izby prejdem aj po vlastných..."
"Fajn." Povedal Edward a jemne ma zložil. Zatočila sa mi hlava a musela som sa ho chytiť. "Čo si to hovorila?" usmial sa. "Blá, blá, blá...Radšej nekecaj a pomôž mi." Zafrflala som a o chvíľu som už pekne ležkala vo svojej posteli. "Kde je Elizabeth?" opýtala som sa. "Pravdepodobne aj s Alison nejaký čas pobudnú preč."
"Prečo?" opýtala som a ale keď som sa mu pozrela do očí hneď mi to bolo jasné. "Bože..." šepla som. Edward sa otočil a kráčal preč z izby. "Nie! Nechcem aby ste ju premenili!" kričala som. Vybehla som z postele a začala som trieskať na dvere keďže Edward mi ich zamkol. Potom som si šla ľahnúť. Fajn, takže aj mňa to čaká? Bože...


KAPITOLA PIATA

13. září 2009 v 17:33 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

O TÝŽDEŇ


KAPITOLA PIATA

Útek


"Pozrite ja viem že ju tu nechcete nechávať ale je na tom veľmi zle. Nie len fyzicky ale aj psychicky. Hovoril som s psychiatrom, povedal som mu jej príznaky a povedal že by sme ju mali začať liečiť kým nie je neskoro. Viem že si nechcete pripustiť že začína blázniť ale je to tak. Už týždeň neprehovorila ani slovo s nami. Ale s niekým iným sa rozpráva. S niekým koho mi nevidíme a ona áno. Mláti okolo seba, kričí. Pozerá do blba. To nie je normálne. Smrť matky ju veľmi poznačila a toto sú následky. Možno vidí nejaký jej prízrak alebo čo a práve preto jej musíme pomôcť." Hovoril lekár James. Počula som ho sem do izby. Rozprával sa s Alison, Elizabeth a Edwardom. Keby len vedel...Naozaj som už týždeň neprehovorila? Ako ten čas letí...Chcú ma zavrieť na psychiatriu. Super...Budem medzi bláznami. Medzi mamičkami ktoré prišli o deti a teraz držia bábiky a myslia si že sú to ich mŕtve decká. Budem tam s mužmi ktorý zabili, znásilnili svoje deti a ženy a teraz ich trápi svedomie. Budem tam s postihnutými a mentálne zaostalými ľuďmi...Wow. Neviem sa dočkať...
"Ale ona sa s toho musí dostať. Pozrite, viem že sa vám to nezdá ale keby ste nám ju dali domov uvidíte že sa z toho dostane." Povedala Elizabeth, hoci ja som vedela že ani ona tomu neverí. Mne už niet pomoci. "Však Isabella?" opýtala som sa. V poslednej dobre sa s ňou rozprávam často. Hovorí mi zlé veci...A najčastejšie mi pripomína že ja som zabila svoju mamu. Milé od nej všakže...
"Prepáčte ale aj keby som chcel to nemôžem. Jej stav mi to nedovoľuje. Veď schudla ďalšie štyri kilá. Viete vôbec koľko váži? Meria 170 centimetrov a váži len 45 kíl. A verte mi že to bude stále horšie a horšie. Nie, je mi ľúto ale musíme ju začať liečiť. Hneď zajtra začíname s liečbou." Povedal James a odkráčal. Hm...Nevadí...
"Tak, kto s ňou ostane túto noc? Edward si na rade. Ja a Alison pôjdeme domov. Musíme vymyslieť niečo ako ju odtiaľto dostať." Povedala Elizabeth a aj s Alison odišli. Edward vošiel do mojej izby a sadol si na stoličku. "Tak vidíš Bella. Skúsime ťa odtiaľto dostať. Prosím ťa prehovor už niečo. Teraz...kým to ona nie je." Pobádal ma Edward. Usmiala som sa a zavrela som oči. Keď je tu on, Isabella nepríde. Ani keď je tu Alison. Ale keď je tu niekto iný, tak je tu skoro stále. Po chvíli som zaspala.
V noci ma prebudil šepot. Unavene som otvorila oči a zbadala som ako ma Edward s Alison odväzujú od postele. Čo to robia? Edward uvoľnil posledný pásik ktorý mi držal nohu, odpojil ma od prístrojov a prehodil si ma cez plece. Asi sa povraciam...
"Čo to robíš?" opýtala som sa šepky. "Bože Bella musela si sa prebudiť?" opýtal sa. "Nezobudila by som sa kebyže nie ste takí hluční." Zafrflala som. Zrazu som zbadala dokorán otvorené okno. Alison k nemu prišla, postavila sa na parapetu a skočila. Zmrzla som a potom som začala kričať. "Nie Alice! Alice!"
Edward ma zo seba zhodil a zapchal mi ústa. "Psst. Choď sa pozrieť k oknu." Povedal a ja som nechápala. Podišla som k oknu z očakávaním, že keď nazriem dolu uvidím dolámanú a rozpľaštenú Alice. Namiesto toho tam nervózne prešľapovala a kývala na mňa. Obďaleč stála Elizabeth a všetko to sledovala. Preboha čo sa to tu deje?
Edward ma chytil na ruky a aj so mnou sa postavil na parapetu tak ako pred tým Alison. "Preboha Edward chceš nás zabiť?" dostala som zo seba šeptom. Mala som úplne stiahnuté hrdlo. Na okamih som prestala dýchať. "Neboj sa nič sa ti nestane." Usmial sa. A potom skočil...
Keď sme dopadli na zem cítila som len slabučké nadhodenie. Edward ma jemne položil na zem a mne sa zatočila hlava...
"Počujte...Čo...Č, čo to malo...Znamenať?" vykoktala som. "To ti vysvetlíme neskôr." Usmiala sa Alice. "Nie, chcem to vedieť teraz!" skríkla som. "Ja a Edward nie sme úplne normálny ľudia. Potom ti to vysvetlíme. A teraz už poď!" povedala Alice a ťahala ma preč...
Onedlho sme boli u Elizabeth doma. Mala som u nej presťahované všetky veci. Super, takže tu už bývam.
"Okej, takže teraz sa choď prezliecť." Povedala Alison. "Ja nikam nejdem kým mi niečo nevysvetlíte. To že ste brat a sestra a to že ste v pohode prežili výskok z okna na desiatom poschodí." Povedala som nervózne ale Alice ma nevnímala. "Tvoja izba je na druhom poschodí, pôjdeš po chodbe, zabočíš vľavo sú tam jediné dvere takže by si mala trafiť a máš aj samostatnú kúpeľňu. A teraz šup, šup!" usmiala sa a strkla do mňa. Super...Takže pravdu sa asi nedozviem čo?
Do svojej izby som vošla ľahko. Najprv som sa chcela zorientovať. Otvorila som veľký šatník a našla som nohavice, sukne a zopár búnd. Dole som mala vyložené topánky a na hornej poličke zopár tričiek. Otvorila som veľkú skrinku a tam som našla spodné prádlo, ponožky, šiltovky a tričká. Samozrejme aj svetre. Aha...Takže takto ma vyložili. Hm, pár dní potrvá kým si zvyknem...
V kúpeľni som strávila veľmi veľa času. Dlho som ležala v nemocnici, to znamená neumyté vlasy, mastná pokožka a vo všeobecnosti trošku zanedbaná hygiena keďže ma nechceli pustiť z postele. Ani osprchovať som sa nemohla lebo lekár sa bál že dostanem hysterický záchvat a niečím sa zabijem. Vtipné čo?
Keď som z kúpeľne konečne vyšla, Jane sedela v mojej izbe. Utierala som si mokré vlasy a pozerala som na ňu. "Stephannie?" opýtala sa Jane. Stála som tam a čakala som. Zrazu Jane ku mne pribehla a objala ma. "Prepáč že som sa tak správala. Ja viem že ty zato nemôžeš. Prepáč." Povedala. "Jane, nikdy som sa na teba nehnevala." Usmiala som sa. Jane sa usmiala tiež a utekala preč. Obliekla som sa a vyšla som na chodbu. V celom dome bolo ticho. Zrazu sa predo mnou zjavila Alison. "Kde je Edward?" opýtala som sa. "Edward si musel na dlhší čas odskočiť. Nie na záchod ale niekam inam." Povedala Alice a dávala mi najavo nech sa jej už nič nepýtam. Stíchla som a otočila som sa že pôjdem do svojej izby. Ľahla som si na mäkkú posteľ a zaspala som...

"Chceš aby som ťa opustil?" opýtal sa ma Edward. "Nie...Nechcem." odvetila som. Edward ma pobozkal...

Prebrala som sa trochu dezorientovaná. Čo majú tieto moje sny znamenať? Nerozumiem tomu.
Na dvere mi niekto zaklopal a ja som otvorila dvere. Stál tam Edward. Trochu ma myklo keď som ho zbadala. "Stalo sa niečo?" opýtal sa. "Nie kdeže. Prečo?"
"No, netváriš na najlepšie. Čo budeš raňajkovať?"
"Čo ideš jesť ty?"
"Ja nebudem jesť."
"Prečo?"
"Nie som hladný."
"Aha...No, dám si...Hm...To je jedno. Sprav mi niečo rýchle. Len nech to nie sú cereálne lupienky lebo sa asi povraciam." Usmiala som sa a Edward sa uškrnul. Pozrela som sa mu do očí a teraz boli úplne čierne. Bože prečo sa mu menia oči? Aj Alice mala večer čierne oči. Boh vie prečo ich majú stále iné...
Zišla som dolu a na stole som mala prichystané vajíčka, toasty, lievance a ešte milión iných vecí. "Edward ja to nezjem." Povedala som. "Budeš musieť. Veď sa na seba pozri. Si len kosť a koža. Musíš nabrať tých desať kíl ktoré si schudla. Inak ti budeme musieť ísť kúpiť nové veci na oblečenie." Povedal rázne a položil predo mňa čaj. Kukla som na svoje tepláky ktoré som musela mať stiahnuté gumičkou úplne na doraz. Naozaj mi bolo všetko veľké. Tričká, tepláky, jeansy. Proste všetko...Je to na porazenie...
"Hej asi máš pravdu. Budem musieť pribrať. Ale...Veď si počul. Moje telo neprijíma stravu."
"Ale prijíma. Len budeš musieť nejaký čas brať tabletky. A tie tabletky sme zobrali neboj sa. Máš ich hore na nočnom stolíku, každé ráno si daj jednu."
"Aha...dík...Hm..."
"Bella?"
"Áno?"
"Dúfam že už...Nebudeš vystrájať tak ako v nemocnici. Lebo...Neviem čo s tebou urobíme."
"Nie, neboj sa nebudem. To so mnou urobilo to miesto. Ja...Nenávidím nemocnice. To je v tom. Keby ste ma zavreli na psychiatriu tak sa cítim lepšie ako v nemocnici."
"Prečo tak neznášaš nemocnice?"
"Pretože...Proste sú mi odporné."
"Bella..."
"Fajn, fajn. V nemocnici mi zomrel otec. Vlastne...Lekári ho zabili. Bol chorý na srdce. Operovali ho ale niečo sa posr...Pokazilo no a...Umrel."
"Asi bude hlúpe povedať že je mi to ľúto však?"
"Hej...Bude."
"Tak budem radšej mlčať."
"Radšej."
"Ale tvoja mama v nemocnici pracovala nie?"
"Prosím nerozoberajme túto tému." Povedala som a pustila som sa do lievancov. "Ty nebudeš?" opýtala som sa Edwarda.
"Nie som hladný..."
"To nie si nikdy. Prestáva sa mi to pozdávať."
Edward prišiel a zobral si jeden lievanec. Keď doň zahryzol, zatváril sa znechutene a rýchlo sa otočil. "Stalo sa niečo?" opýtala som sa. "Kdeže. Nič." Zamumlal. Keď lievanec dojedol znechutene pozrel na ostatné jedlo ktoré mi pripravil. Pustila som z ruky toast a zazrela naňho. "Tebe to nechutí? Tváriš sa akoby si jedol...Lajno."
"No ja...Ehm...Môžeme ukončiť túto tému?"
"Prečo? Nie nemôžeme. Ideš mi pekne vysvetliť odkiaľ máš ty a Alison také super schopnosti."
"Prepáč ale to nemôžem." Povedal a chcel odísť. Chytila som ho za ruku a až ma zamrazilo aká ostala ľadová. Rýchlo sa mi vytrhol a odkráčal.



KAPITOLA ŠTVRTÁ

13. září 2009 v 17:31 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

O DVA TÝŽDNE


KAPITOLA ŠTVRTÁ

Pohreb


Alison mi pomohla obliecť čierne šaty. Učesala mi vlasy a predné dva pramene mi v zadu stiahla do gumičky. Okolo krku mi dala čiernu šatku a jemne ma primaľovala. Potom mi dala čierny kabátik, obula mi čierne lodičky a mohla som ísť...Mame na pohreb...Od kedy mama zomrela a Jane sa psychicky zrútila neprehovorila som ani slovo. Je to už...Dva týždne čo mlčím. Pozerám do blba, s nikým nekomunikujem. Nejem...Nespím...Schudla som asi päť kíl. Už pred tým som bola chudá ale teraz vyzerám ako kostlivec. Navyše, nešla som do školy a vôbec nechodím von. To spôsobilo že momentálne som mŕtvolne bledá. V tých čiernych šatách musím vyzerať hrozne. Určite svietim ako neónová lampa.
Vyšla som na chodbu a zbadala som Jane v čiernom. Pozrela na mňa a otočila sa chrbtom. Jane si myslí že ja môžem za maminu smrť. Nebaví sa so mnou a len na mňa zazerá, nadáva mi. S ostatnými sa veľmi nebaví. Edward a Alice pri mne strávili veľmi veľa času. Snažia sa ma prinútiť aby som prehovorila. Moja slovná zásoba je však momentálne na bode mrazu. Elizabeth zatiaľ bola na súde, vlastne aj ja s Jane a dostala nás obe do opatery. Celkom ma to teší...A Isabella Blacková ktorá sa ma snaží zabiť tiež prestala vyčíňať. Dokonca aj ten poltergeist. Zrušila sa maminou smrťou kliatba? Nie, to sotva...
O chvíľu som sedela v aute. Šla som v aute s Edwardom a Alice. Alice sedela vzadu, Edward šoféroval a ja som sedela vedľa neho. "Bella zvládneš to?" opýtal sa. V poslednej dobe ma všetci začali volať Bella. Alebo Isa. Už málokto mi povie Stephannie...
"Bella?" opýtal sa znovu Edward a ja som prikývla. Zjavne mu to nestačilo pretože na mňa z obavami pozrel. Otočila som tvár k oknu a pozerala som sa von. Už sme na cintoríne. Prší...Aká irónia...
Edward mi pomohol vystúpiť a vybral z auta dáždniky. Podal mi môj ale ja som ho nepriala. Mám rada dážď, prečo si to neužiť? Dáždnik som hodila na zem a pomaly som kráčala k bránam cintorínu. O chvíľu som bola úplne mokrá a Alice mi svoj dáždnik dala nad hlavu. "Isa, ja viem že je to ťažké, ale to neznamená že musíš moknúť. Poď, schovaj sa." Povedala Alice ale ja som odmietla. Ostala som stáť pri maminom hrobe a čakala som. O chvíľu začal kňaz prednášať kadejaké veci o Bohu, posmrtnom živote. Ale myslím že som ho ani nepočúvala, pretože si nepamätám nič. Len som tam tak stála a pozerala sa na hrob. Potom nejaký muži zobrali lopatu a začali zasypávať mamin hrob. Už som neplakala...Už som nemala ako plakať. Moje slzné kanáliky sú totálne vyprázdnené. Nemohla som sa však pozerať nato ako na moju mamu sypú mokrú zem a tak som sa otočila bokom. Edward si to všimol a objal ma. Už som nebola prekvapená ako vtedy keď ma objal prvý raz.
Položila som si hlavu na jeho hruď a čakala som kým to všetko skončí. Potom som sa odtiahla a pozrela som mu do očí. Teraz mal oči jasno červené. Zamračila som a snažila som sa nepozerať na ne. Edwarda som si minule poriadne prehliadla. Je veľmi vysoký a má dosť vypracovanú hruď...Vlastne...Nie len hruď. Výrazné črty tváre, plné a nevýrazné pery. Červené, zlaté alebo čierne oči. A jeho pokožka...Veľmi biela. Zuby má krásne biele, akoby si ich každý večer dával bieliť a jeho očné zuby sú nápadne špicaté. A je...Nadprirodzene krásny. Vlastne...S Alison sa trochu podobajú. Jej sa tiež menia oči ale...u nej som zvyknutá, jej sa menia oči stále. Alison je nízka a tiež veľmi pekná. Som im obom taká vďačná že sa ma snažia postaviť na nohy aj keď to nedávam najavo. Starajú sa o mňa najviac ako vedia, spia u nás...Varia...Aj keď toho veľa nezjem. Akurát tak raz za deň cereálne lupienky. Aj to len preto lebo ma Alice začala strašiť že budem musieť ísť do nemocnice.
Keď sme prišli domov, Alison mi dala hrubú deku a zvliekla zo mňa mokré veci. Zabalila ma do deky a ťahala do kuchyne. Zjedla som misku už spomínaných, cereálnych lupienkov a znovu som sa vyštverala do izby. Zobrala som si veci v ktorých spávam a pobrala som sa do kúpeľne. Umyla som si zuby a tak ako každý večer posledné dva týždne som si dala hodinovú, horúcu sprchu. Vyliezla som z kúpeľne a Edward ma čakal pred kúpeľňou. Videl že ledva chodím a tak ma podoprel a odniesol do postele. Prikryl ma a sadol si ku mne. "Isabella Stephannie Blacková. Je načase prehovoriť. Viem že je to pre teba ťažké, ale prosím ťa, povedz už niečo."
"Čo ty môžeš vedieť...O tom...Keď ti umrie matka." Vykoktala som zo seba a Edward aj napriek tomu čo som mu povedala sa usmial. "Prehovorila si."
"No...a?"
"Bella, aj mne umrela matka. A aj sestra."
"Čože?"
"Ako počuješ. Bolo to dávno. Ale veľmi ma to bolelo."
Ostala som ticho a Edward sa pokúsil chytiť ma za ruku. Ja som ju však odtiahla a otočila som sa na druhý bok. Edward pochopil že sa nechcem viac rozprávať, zhasol svetlo vstal a odišiel. Ostala som v izbe sama. Samozrejme, s otvorenými dverami. Neprežila by som keby mi ich niekto zavrel...Ale oni sa zavreli samy. A zamkli sa. "Bella...Ty zato môžeš...Mala si zabiť Elizabeth...Je to tvoja vina..." počula som hlas. Vybehla som z postele a začala trieskať na dvere. Zvonku som taktiež počula ako sa snažia dobyť dnu. Potom ma neviditeľná sila odhodila od dverí a ja som spadla rovno na roh stola o ktorý som si rozbila hlavu a...omdlela som...

"Bella...Bella preber sa." Začula som Edwardov vzdialený hlas. Počula som Alison ako niečo hovorí, dokonca aj vystrašenú Jane. Ale nevnímala som. Počujem ich...Takže nie som mŕtva. Prečo? Do čerta!
Vystrelilo ma z postele a v hlave ma bodla zúrivá bolesť. Chytila som sa za hlavu a opatrne som si ľahla. "Čo sa zase deje?" opýtala som sa. Potom som sa obzrela a zistila som že...Och nie...SOM V NEMOCNICI! "Spadla si a udrela si si hlavu..." povedala Elizabeth. "Predpokladám že Edward už o všetkom vie." Zamumlala som a Edward prikývol. "A potom lekár zistil v akom si stave. Navyše, si ešte aj prechladla na tom pohrebe a tak...Tu zrejem ostaneš dlhšie ako sme predpokladali."
"Čože? Ale veď ja som v poriadku! Nič mi nie je!" kričala som. Alison pokrútila hlavou. "Nie Isa...Si podvyživená. Lekár to povedal. Tvoje telo odmieta stravu a preto si všetko vyvracala. Steph, hrozí ti anorexia. Tvoje telo proste...Nechce pracovať tak ako by malo. Neprijíma stravu. A to je veľmi zlé." Povedala a ja som ostala vykukane pozerať na infúziu ktorá mi stekala do žily. Strhla som si ju. "Ja tu neostanem ani chvíľu! Chcem ísť domov hneď teraz!" skríkla som a do izby vtrhol lekár. Boh môj...mamin bývalý. "Stephannie pamätáš si na mňa?" opýtal sa. "Iste že hej nestratila som pamäť ak ste si nevšimli! Viem ako sa volám aj to kde bývam a aj to kde chodím do školy! Všetko si pamätám!" kričala som na doktora. James(ten lekár) ma opatrne usadil do postele. Začala som okolo seba mlátiť ako zmyslov zbavená. "Nie! Nie pustite ma! Okamžite ma pustite!" jačala som hádam na celú nemocnicu. O chvíľu som sa nemohla ani pohnúť. Držal ma Edward a James. Bola som úplne bezmocná...
"Bella prestaň lebo ťa navlečú do kazajky." Sykol Edward. "Je mi to jedno...Chcem ísť domov. Nič sa mi nestalo preboha! No a čo je na tom že moje sprosté telo nechce prijať žrádlo? Čo má byť? Mne to nevadí! Dúfam že zdochnem na podvýživenie!" znovu som spustila...
O desať minút som bola pripútaná k posteli a do žili mi opäť stekala infúzia. Pripútali ma tu ako nejakého blázna...Vlastne...Ja som blázon. Preto tu ležím...
"Stephannie..." počula som. "Čo zasa chceš?"
"Ty chceš umrieť?" šepot...
"Áno a to len kvôli tebe ty sprostá hus!"
"Stephannie...si nezdvorilá..." šepot a odporný smiech.
"Zmizni!" vykríkla som a začala som sa na posteli zmietať. Do izby vtrhol lekár aj zo sestričkami a pichli mi injekciu. Fajn...A teraz zaspím...



KAPITOLA TRETIA

13. září 2009 v 17:31 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

KAPITOLA TRETIA

Elizabeth Isabella Black a autonehoda


"Stephannie Isabella Black?" opýtala sa. Hlas mala prísny, vážny a nepriateľský. Vyžarovala z nej záhadnosť.
Prikývla som. "Poď za mnou." Povedala a smerovala asi o jednu ulicu ďalej. Tam mi kázala nastúpiť do čierneho auta s čiernymi sklami. Aha, citroen. Myslela som si...
"Ehm...Ahoj." povedala som. Elizabeth prikývla a kývla hlavou smerom k dverám spolujazdca. Usadila som sa a Elizabeth naštartovala auto. "Tak teda Stephannie, porozprávaj mi o tom tvojom poltergeistovi." Povedala. "Načo? Veď. Si hovorila že aj ty si tým prešla."
"To áno. Ale nie u každého je to rovnaké vieš. Takže, spusť."
"Aha...no...Tak mávam vízie. A vždy sa splnia. Potom počujem hlasy, šepkajú moje meno alebo kričia. Počujem aj smiech. Ten najškodoradostnejší smiech aký som kedy počula. Ďalej na mňa a predo mňa a za mňa padajú rôzne predmety, alebo ma len tak niečo trafí zozadu do hlavy. Zhadzuje ma to zo schodov, trieska to dverami, rozbíja okná. Väčšinou v mojej izbe. Zapaľuje oheň v krboch, ťahá ma to za vlasy, bije ma to a fackuje. A ďalšie podobné veci." Povedala som a Elizabeth sa zhlboka nadýchla. "Tie vízie nie sú zapríčinené Isabellou ani poltergeistom. Je to tvoj dar a žiadny duch zato nemôže. A tie ďalšie veci. Hej, mne sa z toho dialo len niečo. Raz ma to prinútilo odísť od rodičov niekam do Mexika a tam vyjsť na útes a skočiť. Zachránil ma jeden muž. Ale bolo to tesné, skoro som so sebou strhla aj jeho." Povedala Elizabeth a ja som vypúlila oči. "To naozaj?"
"Áno. A to s tými víziami. Máš ich často?"
"Len vtedy keď sa má stať niečo...Čo súvisí so mnou, s mojou rodinou alebo s mojou najlepšou priateľkou. A väčšinou mi to ukazuje to zlé. Potom musím tých ľudí ktorých som mala vo vízii varovať pred nebezpečenstvom."
"Zaujímavé."
"To áno. Takže. To je vlastne vo mne? Mám to od narodenia? Nie je to súčasť tej kliatby alebo toho že sa ma Isabella pokúša zabiť?"
"Presne tak. Je to v tebe a žiadna kliatba ani Bella zato nemôžu. Si rada že máš tie vízie?"
"Ako kedy. A ty? Ty máš tiež nejakú...zvláštnu schopnosť?"
"Iste. Dokážem veštiť, vycítiť zlú silu a aj ducha."
"Wow. Tak to nie je až také zlé. A...ty ich aj vyvolávaš?"
"Áno, mám ich plný dom."
"Žartuješ však?"
"Nie, prečo? Samozrejme vyvolávam len dobrých a nie zlých. Zla som si užila už dosť..."
Elizabeth niečo rozprávala ale ja som ju akoby nevnímala. Znovu som počula ten smiech...Ten odporný smiech. "Zabijem ťa..." počula som hlas. Bože nie, len teraz nie...
"Zabi ju. Chce ti zle. Nepomôže ti. Zabi ju!" hovoril hlas a ja som sa začala vzpierať. "Nie!" vykríkla som. "Zabi ju!" znovu skríkol hlas a ja som sa bleskovo rukami natiahla po Elizabethinom krku. Pevne som jej krk stisla a cítila som ako sa auto myká zo strany na stranu. Zrazu som dostala obrovskú ranu do hlavy...A...tuším som omdlela. Zas...

Čo sa mi stalo? Pýtam sa dnes už druhý krát- žijem? Otvorím oči a čo potom? Čo ak sme aj s Elizabeth mŕtve? A čo ak je ona mŕtva a ja ležím v aute, celá od krvi niekde v lese. Prečo v lese? Aha, už viem, Elizabeth býva niekde v lesoch, takže sme šli po ceste v lese. Bože, ona nič nehovorí. Určite je mŕtva...
Cítim ako sa mi po tvári začali liať slzy. "Elizabeth!" vykríkla som, otvorila som oči a posadila som sa. Moment, ja som ležala?
Zbadala som pred sebou vyjavenú Elizabeth. Bola úplne v pohode až na červené odtlačky na krku. "Áno?" opýtala sa. Poobzerala som sa a vtedy mi došlo. Nie je mŕtva a ani ja nie som celá zakrvavené v aute uprostred lesa. Som u nej doma a ležím na gauči. Z čela sa mi odlepila mokrá handrička a s hlasným "Pf" spadla na zem. Potriasla som hlavou. "Čo sa stalo?" opýtala som sa. "Prepadlo ťa to v aute. Začala si kričať a vzpierať sa a potom si ma začala škrtiť. Poviem ti, máš poriadny stisk. Vzadu na zadnom sedadle nosím bejzbalovú pálku. Istota je istota. Natiahla som sa po ňu a celou silou som ťa udrela do hlavy. Preto si omdlela a ja som znovu získala kontrolu nad autom. Lenže potom sa stalo niečo čo som nečakala. Pred autom sa zjavili nejaký chlapi a žena v čiernom. Zabrzdila som a vykukla som z auta. Opýtala som sa čo sa deje a tá žena ku mne pristúpila: Elizabeth Isabella Black? Stephannie Isabella Black? opýtala sa a ja som prikývla. Prečo je to dievča v bezvedomí? padla ďalšia otázka a ja som povedala že si zaspala. Zrazu tá žena vytiahla zbraň a ja som v tom momente dupla na plyn. Zrejme vedia kde bývam a tak som sa ponáhľala sem. Toto je chata toho muža ktorý mi zachránil život."
"Kto bola tá žena?"
"Myslím že viem kto to je. Pracuje pre nejakú ilegálnu skupinku tu v USA. Vyhľadávajú takých ľudí ako sme my a potom ich zoberú k sebe do zajatia. Využívajú ich. A neskôr na nich robia pokusy alebo ťa rôznymi prístrojmi zabijú."
"To je úžasné. Ide po mne duch a teraz ešte aj nejaký ilegálny tupci. Super!" skríkla som a zrazu som mala pred očami obrázok svojej mami a sestry. Vonku je búrka, oni sa rútia po ceste a zrazu vyletia zo zákruty, padajú do rieky. Vidím krv, všade krv. Mŕtvu mamu...
Obrázok sa rozplynie. Všetko to bolo veľmi rýchle, rozmazané a neuveriteľne skutočné. Takže to nebol výplod mojej fantázie ale bola to...vízia. Panebože!
"Elizabeth! Musím ísť domov! Nie, odvez ma pred nemocnicu! Prosím moja mama umrie mala som víziu! Musíme ísť! Skríkla som a ťahala som Elizabeth k autu. Rýchlo sme doň sadli a priam sme leteli k nemocnici kde pracovala moja mama.
O trištvrte hodinu sme prišli a ja som vyletela z auta. O chvíľu som bola premočená na nitku a utekala som do nemocnice. "Prosím vás, je tu Sharon Blacková?!" vykríkla som na recepčnú ktorá na mňa prekvapene pozrela. "Kto ste slečna?"
"Som jej dcéra! Okamžite mi povedzte či tu je!"
"Nie, pred desiatimi minútami odišla. Hovorila niečo že sa musí ponáhľať po malú Jane do škôlky a potom rýchlo domov. Mala pre vás prekvapenie slečna Blacková. Preto sa tak ponáhľala." Povedala a ja som skoro padla na kolená keby ma Elizabeth nebola chytila. "Poď, musíme ísť. K vám domov." Povedala a ja som pomaly vstala. Vedela som že už niet pomoci. Moja mama aj sestra sú mŕtve. Obe. Aj Elizabeth to vedela. Povedala že musíme ísť domov. Len preto...Preto aby nám mohli prísť oznámiť že rodinný príslušníci sú mŕtvy. Elizabeth to vie, preto chce ísť k nám domov. Inak by nešla.
Pomaly som nasadla do auta. Po tvári sa mi spustil obrovský vodopád horúcich sĺz. Pozerala som do blba a nevnímala som cestu. Elizabeth nešla cestou ktorou zvyčajne chodíme aj s mamou domov. Preto, lebo by som videla policajné, záchranárske a hasičské auto, videla by som ako dve mŕtvoly nakladajú do auta a videla by som ako ich odnášajú. Privrela som oči a nič som nevnímala. Moja mama je zodpovedná...A zvlášť keď má v aute Jane. Nešla by v takejto búrke rýchlo. To ona. To Isabella. Alebo tá hlúpa kliatba. Prečo si zobrala ich a nie mňa? Prečo? Prečo?!

Vošli sme k nám domov a ja som sa v obývačke zosunula na zem. Bola som zrazu taká slabá. Nevedela som sa ani pohnúť. Nevládala som...Nemohla som...
Potom zazvonil telefón. Elizabeth ho zdvihla a potom mi ho podala a povedala že je to pre mňa. Zobrala som mobil do ruky a potichu som sa ozvala.
-"Áno?"
-"Ahojky to som ja Alice! Nejdeš k nám? Je tu aj Edward, príď bude zábava! Opýtaj sa mami, ale ona ťa určite pustí. Tak prídeš teda?"
Ja som to nevydržala a nahlas som sa rozvzlykala. Začala som plakať. Nahlas...
-"Preboha Steph čo sa stalo?"
-"Mama...Je mŕtva! Aj Jane! Mali autonehodu! To ona Alice! Ona ich zabila! Isabella Blacková! Jej duch! Alice oni sú mŕtve! Mala som víziu ja som to videla! Alison sú...mŕtve!" kričala som.
-"Panebože čo to hovoríš? To nemôže byť pravda! Aj Jane?"
-"Áno..."
-Preboha Stephannie. Nerob nič, hneď prídem. Nech ťa ani nepadne urobiť nejakú hlúposť. Prosím len ostaň sedieť a ja som za päť minút u teba." Povedala a zložila. Pustila som telefón na zem a pomaly som si ľahla na gauč. O chvíľu prídu policajti a oznámia nám to spôsobom: Slečna Blacková? Mám pre vás...Veľmi zlú a smutnú správu. Vaša mama a sestra...Mali autonehodu. Obe zomreli.
A ja sa načisto zosypem. Mám len pätnásť, to znamená že má zavrú do detského domova, kde ma nakoniec tá kliatba dostane. Smutný osud rodiny Blackových...
Zrazu sa rozčapli dvere a medzi nimi stála Alice. A za ňou...Edward. Čo tu chce preboha?
Alice ma bez slova tuho objala. Ja som ju objala tiež a úplne mlčky sme tam sedeli asi päť minút. Potom sa Alice odtiahla a pozrela na mňa. "Si úplne premočená. Poď sa obliecť do niečoho suchého."
"Nie...Chcem na nich počkať."
"Stephannie, buď ťa tie mokré veci podchladia alebo dostaneš zápal pľúc. Tak vstaň a poď."
"Nikam nejde. Počkám na nich a potom...Potom sa zabijem."
"Stephannie to nehovor ani omylom. Prosím ťa vstaň."
"Nie Alison. Počkám. Musím."
"Nemusíš."
"Ale áno, musím."
"Stephannie, Alice má pravdu." Ozval sa Edward.
"Choď do pekla." Sykla som.
"Steph, ja a Edward ti chceme niečo povedať."
"Čo také? Nabúchal ťa? Idete sa brať?"
"Nie Stephannie panebože. Ja a Edward sme...Súrodenci. A moja sestra je jeho sestra a jeho brat je aj môj brat. Chápeš?"
"Čože? Nie..."
"Potom ti to vysvetlíme. Aj čo sa týka našich rodičov. Potom..."
"Potom keď prídu, oznámia mi to tak sa zabijem, už nemáš veľa času tak spusť."
"Prosím ťa Steph. Keby sme ťa mali uviazať na reťaz tak ti nedovolíme aby si si niečo spravila."
"Prečo Alice?"
"Pretože ťa máme radi."
Potom zazvonil zvonček pri dverách. Už je to tu...Vyskočila som z gauča a bežala som otvoriť. Rozčapila som dvere a pred sebou som zbadala dvoch mužov. Oboch v čiernom. Nepatrným gestom mi naznačili že majú zbraň a ja som pochopil že toto nebudú policajti. "Elizabeth!" vykríkla som a tresla som dverami. Zamkla som ich a utekala som naspäť do obývačky. "To sú oni!"
"Kto?"
"Tí muži! Nie policajti ale oni!"
Elizabeth ma zdrapla a bežala som nou k zadnému vchodu. Stáli aj tam a tak sa otočila a utekala hore. O chvíľu sme sa ocitli v mojej izbe. "Bože a čo chceš teraz robiť?" opýtala som sa. "Tvoja matka, kde má izbu? Musí mať zbraň! Rýchlo mi ukáž kde má izbu!" skríkla a o chvíľu držala v rukách maminu zbraň, zatiaľ čo ja som sa spamätávala. "Alison! Edward!" vykríkla som a obaja boli v momente hore. Trochu ma prekvapil výraz Edwardových očí. Priam planuli zlosťou. Vyzeral že ide niekoho zabiť. A Alice...Alice tiež...
"Volaj políciu." Povedala Elizabeth keď sme počuli ako sa rozbilo sklo. Avšak potom zazvonil zvonček. Zrazu ostalo v celom dome úplne ticho. Potom zvonček. A potom zas...Otvorila som dvere a Edward ma strhol k sebe. "Ostaň tu Bella." Povedal a pomaly šiel dolu. O chvíľu sa objavil medzi dverami. "Poďte, to sú policajti." Povedal a pomaly ma viedol po schodoch. Otvorila som dvere a oni na mňa smutne pozreli. Bože nie....
"Slečna Blacková?" opýtal sa jeden a ja som prikývla. "Môžeme ísť dnu?" opýtal sa znovu a ja som odstúpila od dverí. Vošli a poobzerali sa. Videli Alice, Edwarda a Elizabeth. "Rodina?" opýtal sa znovu ten ktorý aj pred tým. "Ja som Elizabeth Blacková, Bellina sesternica." Povedala Elizabeth a ukázala na mňa. "A oni sú rodinný priatelia." Dodala a kývla hlavou smerom k Alison a Edwardovi. Policajt prikývol. "Vlastne ani nevieme ako máme začať." Povedal ten druhý. "Tak začnem za vás. Moja matka a sestra sú mŕtve. To je také ťažké?" povedala som a kopla som do stolíka ktorému som nalomila nožičku. Keby to videla mama...
"Už vás bol niekto informovať?" opýtal sa policajt prekvapene. "Nie, ona len má...Tušenie. Išli sme totiž po tej ceste na ktorej sa to stalo. A videla mamino auto." Povedala Elizabeth. "Aha...Tak...Potom to nejdem predlžovať. Vaša mama je...Mŕtva. Ponáhľala sa autom po vašu sestru do škôlky ale dostala šmyk, prerazila zábrany a vyletela z auta. Spadla do rieky a auto spadlo rovno na ňu." Povedal policajt a naprázdno prehltol. "Zomierala dlho?" opýtala som a videla som ako Edward prikývol. Odkiaľ to vie?
"Ale čo ste to pred tým povedali? Že...že sa ponáhľala po moju sestru do škôlky? Takže Jane je v poriadku?" opýtala som sa. Policajt prikývol. "O chvíľu ju sem dovezú naši kolegovia. A je tu ešte jedna vec. Keďže ste...Prišli o mamu, musí súd určiť vášho opatrovníka. Buď...pôjdete do detského domova alebo..." začal policajt ale Elizabeth ho prerušila : "Nikam nepôjdu, zoberiem si ich ja. Mám dvadsaťsedem rokov, čo znamená že si ich môžem zobrať do opatery. Taktiež ich dokážem uživiť, pretože mám veľmi dobre platenú prácu. A ďalšia vec, žijem v krásnom prostredí. Myslím si že súd mi ich zverí bez najmenšej námahy." Povedala a pozrela na mňa. Potom som začula hlas mojej sestry. "Kde je mama? Mala po mňa prísť ona."
"Jane?" opýtala som sa jej slabunkým hláskom keď ju policajt priviezol dnu. "Kde je mama?" opýtala sa. "Jane, mama...Maminka...Umrela. Odišla preč z tohto sveta. Išla do nebíčka. Stal sa z nej anjel. Chápeš? Umrela, už nepríde." Povedala som a Jane začala krútiť hlavou. Potom sa rozplakala a bežala k sebe do izby.
Ja som sa zosunula na zem a po tvári mi opäť začali tiecť slzy...



Kam dál