KAPITOLA PIATA

13. září 2009 v 17:33 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

O TÝŽDEŇ


KAPITOLA PIATA

Útek


"Pozrite ja viem že ju tu nechcete nechávať ale je na tom veľmi zle. Nie len fyzicky ale aj psychicky. Hovoril som s psychiatrom, povedal som mu jej príznaky a povedal že by sme ju mali začať liečiť kým nie je neskoro. Viem že si nechcete pripustiť že začína blázniť ale je to tak. Už týždeň neprehovorila ani slovo s nami. Ale s niekým iným sa rozpráva. S niekým koho mi nevidíme a ona áno. Mláti okolo seba, kričí. Pozerá do blba. To nie je normálne. Smrť matky ju veľmi poznačila a toto sú následky. Možno vidí nejaký jej prízrak alebo čo a práve preto jej musíme pomôcť." Hovoril lekár James. Počula som ho sem do izby. Rozprával sa s Alison, Elizabeth a Edwardom. Keby len vedel...Naozaj som už týždeň neprehovorila? Ako ten čas letí...Chcú ma zavrieť na psychiatriu. Super...Budem medzi bláznami. Medzi mamičkami ktoré prišli o deti a teraz držia bábiky a myslia si že sú to ich mŕtve decká. Budem tam s mužmi ktorý zabili, znásilnili svoje deti a ženy a teraz ich trápi svedomie. Budem tam s postihnutými a mentálne zaostalými ľuďmi...Wow. Neviem sa dočkať...
"Ale ona sa s toho musí dostať. Pozrite, viem že sa vám to nezdá ale keby ste nám ju dali domov uvidíte že sa z toho dostane." Povedala Elizabeth, hoci ja som vedela že ani ona tomu neverí. Mne už niet pomoci. "Však Isabella?" opýtala som sa. V poslednej dobre sa s ňou rozprávam často. Hovorí mi zlé veci...A najčastejšie mi pripomína že ja som zabila svoju mamu. Milé od nej všakže...
"Prepáčte ale aj keby som chcel to nemôžem. Jej stav mi to nedovoľuje. Veď schudla ďalšie štyri kilá. Viete vôbec koľko váži? Meria 170 centimetrov a váži len 45 kíl. A verte mi že to bude stále horšie a horšie. Nie, je mi ľúto ale musíme ju začať liečiť. Hneď zajtra začíname s liečbou." Povedal James a odkráčal. Hm...Nevadí...
"Tak, kto s ňou ostane túto noc? Edward si na rade. Ja a Alison pôjdeme domov. Musíme vymyslieť niečo ako ju odtiaľto dostať." Povedala Elizabeth a aj s Alison odišli. Edward vošiel do mojej izby a sadol si na stoličku. "Tak vidíš Bella. Skúsime ťa odtiaľto dostať. Prosím ťa prehovor už niečo. Teraz...kým to ona nie je." Pobádal ma Edward. Usmiala som sa a zavrela som oči. Keď je tu on, Isabella nepríde. Ani keď je tu Alison. Ale keď je tu niekto iný, tak je tu skoro stále. Po chvíli som zaspala.
V noci ma prebudil šepot. Unavene som otvorila oči a zbadala som ako ma Edward s Alison odväzujú od postele. Čo to robia? Edward uvoľnil posledný pásik ktorý mi držal nohu, odpojil ma od prístrojov a prehodil si ma cez plece. Asi sa povraciam...
"Čo to robíš?" opýtala som sa šepky. "Bože Bella musela si sa prebudiť?" opýtal sa. "Nezobudila by som sa kebyže nie ste takí hluční." Zafrflala som. Zrazu som zbadala dokorán otvorené okno. Alison k nemu prišla, postavila sa na parapetu a skočila. Zmrzla som a potom som začala kričať. "Nie Alice! Alice!"
Edward ma zo seba zhodil a zapchal mi ústa. "Psst. Choď sa pozrieť k oknu." Povedal a ja som nechápala. Podišla som k oknu z očakávaním, že keď nazriem dolu uvidím dolámanú a rozpľaštenú Alice. Namiesto toho tam nervózne prešľapovala a kývala na mňa. Obďaleč stála Elizabeth a všetko to sledovala. Preboha čo sa to tu deje?
Edward ma chytil na ruky a aj so mnou sa postavil na parapetu tak ako pred tým Alison. "Preboha Edward chceš nás zabiť?" dostala som zo seba šeptom. Mala som úplne stiahnuté hrdlo. Na okamih som prestala dýchať. "Neboj sa nič sa ti nestane." Usmial sa. A potom skočil...
Keď sme dopadli na zem cítila som len slabučké nadhodenie. Edward ma jemne položil na zem a mne sa zatočila hlava...
"Počujte...Čo...Č, čo to malo...Znamenať?" vykoktala som. "To ti vysvetlíme neskôr." Usmiala sa Alice. "Nie, chcem to vedieť teraz!" skríkla som. "Ja a Edward nie sme úplne normálny ľudia. Potom ti to vysvetlíme. A teraz už poď!" povedala Alice a ťahala ma preč...
Onedlho sme boli u Elizabeth doma. Mala som u nej presťahované všetky veci. Super, takže tu už bývam.
"Okej, takže teraz sa choď prezliecť." Povedala Alison. "Ja nikam nejdem kým mi niečo nevysvetlíte. To že ste brat a sestra a to že ste v pohode prežili výskok z okna na desiatom poschodí." Povedala som nervózne ale Alice ma nevnímala. "Tvoja izba je na druhom poschodí, pôjdeš po chodbe, zabočíš vľavo sú tam jediné dvere takže by si mala trafiť a máš aj samostatnú kúpeľňu. A teraz šup, šup!" usmiala sa a strkla do mňa. Super...Takže pravdu sa asi nedozviem čo?
Do svojej izby som vošla ľahko. Najprv som sa chcela zorientovať. Otvorila som veľký šatník a našla som nohavice, sukne a zopár búnd. Dole som mala vyložené topánky a na hornej poličke zopár tričiek. Otvorila som veľkú skrinku a tam som našla spodné prádlo, ponožky, šiltovky a tričká. Samozrejme aj svetre. Aha...Takže takto ma vyložili. Hm, pár dní potrvá kým si zvyknem...
V kúpeľni som strávila veľmi veľa času. Dlho som ležala v nemocnici, to znamená neumyté vlasy, mastná pokožka a vo všeobecnosti trošku zanedbaná hygiena keďže ma nechceli pustiť z postele. Ani osprchovať som sa nemohla lebo lekár sa bál že dostanem hysterický záchvat a niečím sa zabijem. Vtipné čo?
Keď som z kúpeľne konečne vyšla, Jane sedela v mojej izbe. Utierala som si mokré vlasy a pozerala som na ňu. "Stephannie?" opýtala sa Jane. Stála som tam a čakala som. Zrazu Jane ku mne pribehla a objala ma. "Prepáč že som sa tak správala. Ja viem že ty zato nemôžeš. Prepáč." Povedala. "Jane, nikdy som sa na teba nehnevala." Usmiala som sa. Jane sa usmiala tiež a utekala preč. Obliekla som sa a vyšla som na chodbu. V celom dome bolo ticho. Zrazu sa predo mnou zjavila Alison. "Kde je Edward?" opýtala som sa. "Edward si musel na dlhší čas odskočiť. Nie na záchod ale niekam inam." Povedala Alice a dávala mi najavo nech sa jej už nič nepýtam. Stíchla som a otočila som sa že pôjdem do svojej izby. Ľahla som si na mäkkú posteľ a zaspala som...

"Chceš aby som ťa opustil?" opýtal sa ma Edward. "Nie...Nechcem." odvetila som. Edward ma pobozkal...

Prebrala som sa trochu dezorientovaná. Čo majú tieto moje sny znamenať? Nerozumiem tomu.
Na dvere mi niekto zaklopal a ja som otvorila dvere. Stál tam Edward. Trochu ma myklo keď som ho zbadala. "Stalo sa niečo?" opýtal sa. "Nie kdeže. Prečo?"
"No, netváriš na najlepšie. Čo budeš raňajkovať?"
"Čo ideš jesť ty?"
"Ja nebudem jesť."
"Prečo?"
"Nie som hladný."
"Aha...No, dám si...Hm...To je jedno. Sprav mi niečo rýchle. Len nech to nie sú cereálne lupienky lebo sa asi povraciam." Usmiala som sa a Edward sa uškrnul. Pozrela som sa mu do očí a teraz boli úplne čierne. Bože prečo sa mu menia oči? Aj Alice mala večer čierne oči. Boh vie prečo ich majú stále iné...
Zišla som dolu a na stole som mala prichystané vajíčka, toasty, lievance a ešte milión iných vecí. "Edward ja to nezjem." Povedala som. "Budeš musieť. Veď sa na seba pozri. Si len kosť a koža. Musíš nabrať tých desať kíl ktoré si schudla. Inak ti budeme musieť ísť kúpiť nové veci na oblečenie." Povedal rázne a položil predo mňa čaj. Kukla som na svoje tepláky ktoré som musela mať stiahnuté gumičkou úplne na doraz. Naozaj mi bolo všetko veľké. Tričká, tepláky, jeansy. Proste všetko...Je to na porazenie...
"Hej asi máš pravdu. Budem musieť pribrať. Ale...Veď si počul. Moje telo neprijíma stravu."
"Ale prijíma. Len budeš musieť nejaký čas brať tabletky. A tie tabletky sme zobrali neboj sa. Máš ich hore na nočnom stolíku, každé ráno si daj jednu."
"Aha...dík...Hm..."
"Bella?"
"Áno?"
"Dúfam že už...Nebudeš vystrájať tak ako v nemocnici. Lebo...Neviem čo s tebou urobíme."
"Nie, neboj sa nebudem. To so mnou urobilo to miesto. Ja...Nenávidím nemocnice. To je v tom. Keby ste ma zavreli na psychiatriu tak sa cítim lepšie ako v nemocnici."
"Prečo tak neznášaš nemocnice?"
"Pretože...Proste sú mi odporné."
"Bella..."
"Fajn, fajn. V nemocnici mi zomrel otec. Vlastne...Lekári ho zabili. Bol chorý na srdce. Operovali ho ale niečo sa posr...Pokazilo no a...Umrel."
"Asi bude hlúpe povedať že je mi to ľúto však?"
"Hej...Bude."
"Tak budem radšej mlčať."
"Radšej."
"Ale tvoja mama v nemocnici pracovala nie?"
"Prosím nerozoberajme túto tému." Povedala som a pustila som sa do lievancov. "Ty nebudeš?" opýtala som sa Edwarda.
"Nie som hladný..."
"To nie si nikdy. Prestáva sa mi to pozdávať."
Edward prišiel a zobral si jeden lievanec. Keď doň zahryzol, zatváril sa znechutene a rýchlo sa otočil. "Stalo sa niečo?" opýtala som sa. "Kdeže. Nič." Zamumlal. Keď lievanec dojedol znechutene pozrel na ostatné jedlo ktoré mi pripravil. Pustila som z ruky toast a zazrela naňho. "Tebe to nechutí? Tváriš sa akoby si jedol...Lajno."
"No ja...Ehm...Môžeme ukončiť túto tému?"
"Prečo? Nie nemôžeme. Ideš mi pekne vysvetliť odkiaľ máš ty a Alison také super schopnosti."
"Prepáč ale to nemôžem." Povedal a chcel odísť. Chytila som ho za ruku a až ma zamrazilo aká ostala ľadová. Rýchlo sa mi vytrhol a odkráčal.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama