KAPITOLA TRETIA

13. září 2009 v 17:31 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

KAPITOLA TRETIA

Elizabeth Isabella Black a autonehoda


"Stephannie Isabella Black?" opýtala sa. Hlas mala prísny, vážny a nepriateľský. Vyžarovala z nej záhadnosť.
Prikývla som. "Poď za mnou." Povedala a smerovala asi o jednu ulicu ďalej. Tam mi kázala nastúpiť do čierneho auta s čiernymi sklami. Aha, citroen. Myslela som si...
"Ehm...Ahoj." povedala som. Elizabeth prikývla a kývla hlavou smerom k dverám spolujazdca. Usadila som sa a Elizabeth naštartovala auto. "Tak teda Stephannie, porozprávaj mi o tom tvojom poltergeistovi." Povedala. "Načo? Veď. Si hovorila že aj ty si tým prešla."
"To áno. Ale nie u každého je to rovnaké vieš. Takže, spusť."
"Aha...no...Tak mávam vízie. A vždy sa splnia. Potom počujem hlasy, šepkajú moje meno alebo kričia. Počujem aj smiech. Ten najškodoradostnejší smiech aký som kedy počula. Ďalej na mňa a predo mňa a za mňa padajú rôzne predmety, alebo ma len tak niečo trafí zozadu do hlavy. Zhadzuje ma to zo schodov, trieska to dverami, rozbíja okná. Väčšinou v mojej izbe. Zapaľuje oheň v krboch, ťahá ma to za vlasy, bije ma to a fackuje. A ďalšie podobné veci." Povedala som a Elizabeth sa zhlboka nadýchla. "Tie vízie nie sú zapríčinené Isabellou ani poltergeistom. Je to tvoj dar a žiadny duch zato nemôže. A tie ďalšie veci. Hej, mne sa z toho dialo len niečo. Raz ma to prinútilo odísť od rodičov niekam do Mexika a tam vyjsť na útes a skočiť. Zachránil ma jeden muž. Ale bolo to tesné, skoro som so sebou strhla aj jeho." Povedala Elizabeth a ja som vypúlila oči. "To naozaj?"
"Áno. A to s tými víziami. Máš ich často?"
"Len vtedy keď sa má stať niečo...Čo súvisí so mnou, s mojou rodinou alebo s mojou najlepšou priateľkou. A väčšinou mi to ukazuje to zlé. Potom musím tých ľudí ktorých som mala vo vízii varovať pred nebezpečenstvom."
"Zaujímavé."
"To áno. Takže. To je vlastne vo mne? Mám to od narodenia? Nie je to súčasť tej kliatby alebo toho že sa ma Isabella pokúša zabiť?"
"Presne tak. Je to v tebe a žiadna kliatba ani Bella zato nemôžu. Si rada že máš tie vízie?"
"Ako kedy. A ty? Ty máš tiež nejakú...zvláštnu schopnosť?"
"Iste. Dokážem veštiť, vycítiť zlú silu a aj ducha."
"Wow. Tak to nie je až také zlé. A...ty ich aj vyvolávaš?"
"Áno, mám ich plný dom."
"Žartuješ však?"
"Nie, prečo? Samozrejme vyvolávam len dobrých a nie zlých. Zla som si užila už dosť..."
Elizabeth niečo rozprávala ale ja som ju akoby nevnímala. Znovu som počula ten smiech...Ten odporný smiech. "Zabijem ťa..." počula som hlas. Bože nie, len teraz nie...
"Zabi ju. Chce ti zle. Nepomôže ti. Zabi ju!" hovoril hlas a ja som sa začala vzpierať. "Nie!" vykríkla som. "Zabi ju!" znovu skríkol hlas a ja som sa bleskovo rukami natiahla po Elizabethinom krku. Pevne som jej krk stisla a cítila som ako sa auto myká zo strany na stranu. Zrazu som dostala obrovskú ranu do hlavy...A...tuším som omdlela. Zas...

Čo sa mi stalo? Pýtam sa dnes už druhý krát- žijem? Otvorím oči a čo potom? Čo ak sme aj s Elizabeth mŕtve? A čo ak je ona mŕtva a ja ležím v aute, celá od krvi niekde v lese. Prečo v lese? Aha, už viem, Elizabeth býva niekde v lesoch, takže sme šli po ceste v lese. Bože, ona nič nehovorí. Určite je mŕtva...
Cítim ako sa mi po tvári začali liať slzy. "Elizabeth!" vykríkla som, otvorila som oči a posadila som sa. Moment, ja som ležala?
Zbadala som pred sebou vyjavenú Elizabeth. Bola úplne v pohode až na červené odtlačky na krku. "Áno?" opýtala sa. Poobzerala som sa a vtedy mi došlo. Nie je mŕtva a ani ja nie som celá zakrvavené v aute uprostred lesa. Som u nej doma a ležím na gauči. Z čela sa mi odlepila mokrá handrička a s hlasným "Pf" spadla na zem. Potriasla som hlavou. "Čo sa stalo?" opýtala som sa. "Prepadlo ťa to v aute. Začala si kričať a vzpierať sa a potom si ma začala škrtiť. Poviem ti, máš poriadny stisk. Vzadu na zadnom sedadle nosím bejzbalovú pálku. Istota je istota. Natiahla som sa po ňu a celou silou som ťa udrela do hlavy. Preto si omdlela a ja som znovu získala kontrolu nad autom. Lenže potom sa stalo niečo čo som nečakala. Pred autom sa zjavili nejaký chlapi a žena v čiernom. Zabrzdila som a vykukla som z auta. Opýtala som sa čo sa deje a tá žena ku mne pristúpila: Elizabeth Isabella Black? Stephannie Isabella Black? opýtala sa a ja som prikývla. Prečo je to dievča v bezvedomí? padla ďalšia otázka a ja som povedala že si zaspala. Zrazu tá žena vytiahla zbraň a ja som v tom momente dupla na plyn. Zrejme vedia kde bývam a tak som sa ponáhľala sem. Toto je chata toho muža ktorý mi zachránil život."
"Kto bola tá žena?"
"Myslím že viem kto to je. Pracuje pre nejakú ilegálnu skupinku tu v USA. Vyhľadávajú takých ľudí ako sme my a potom ich zoberú k sebe do zajatia. Využívajú ich. A neskôr na nich robia pokusy alebo ťa rôznymi prístrojmi zabijú."
"To je úžasné. Ide po mne duch a teraz ešte aj nejaký ilegálny tupci. Super!" skríkla som a zrazu som mala pred očami obrázok svojej mami a sestry. Vonku je búrka, oni sa rútia po ceste a zrazu vyletia zo zákruty, padajú do rieky. Vidím krv, všade krv. Mŕtvu mamu...
Obrázok sa rozplynie. Všetko to bolo veľmi rýchle, rozmazané a neuveriteľne skutočné. Takže to nebol výplod mojej fantázie ale bola to...vízia. Panebože!
"Elizabeth! Musím ísť domov! Nie, odvez ma pred nemocnicu! Prosím moja mama umrie mala som víziu! Musíme ísť! Skríkla som a ťahala som Elizabeth k autu. Rýchlo sme doň sadli a priam sme leteli k nemocnici kde pracovala moja mama.
O trištvrte hodinu sme prišli a ja som vyletela z auta. O chvíľu som bola premočená na nitku a utekala som do nemocnice. "Prosím vás, je tu Sharon Blacková?!" vykríkla som na recepčnú ktorá na mňa prekvapene pozrela. "Kto ste slečna?"
"Som jej dcéra! Okamžite mi povedzte či tu je!"
"Nie, pred desiatimi minútami odišla. Hovorila niečo že sa musí ponáhľať po malú Jane do škôlky a potom rýchlo domov. Mala pre vás prekvapenie slečna Blacková. Preto sa tak ponáhľala." Povedala a ja som skoro padla na kolená keby ma Elizabeth nebola chytila. "Poď, musíme ísť. K vám domov." Povedala a ja som pomaly vstala. Vedela som že už niet pomoci. Moja mama aj sestra sú mŕtve. Obe. Aj Elizabeth to vedela. Povedala že musíme ísť domov. Len preto...Preto aby nám mohli prísť oznámiť že rodinný príslušníci sú mŕtvy. Elizabeth to vie, preto chce ísť k nám domov. Inak by nešla.
Pomaly som nasadla do auta. Po tvári sa mi spustil obrovský vodopád horúcich sĺz. Pozerala som do blba a nevnímala som cestu. Elizabeth nešla cestou ktorou zvyčajne chodíme aj s mamou domov. Preto, lebo by som videla policajné, záchranárske a hasičské auto, videla by som ako dve mŕtvoly nakladajú do auta a videla by som ako ich odnášajú. Privrela som oči a nič som nevnímala. Moja mama je zodpovedná...A zvlášť keď má v aute Jane. Nešla by v takejto búrke rýchlo. To ona. To Isabella. Alebo tá hlúpa kliatba. Prečo si zobrala ich a nie mňa? Prečo? Prečo?!

Vošli sme k nám domov a ja som sa v obývačke zosunula na zem. Bola som zrazu taká slabá. Nevedela som sa ani pohnúť. Nevládala som...Nemohla som...
Potom zazvonil telefón. Elizabeth ho zdvihla a potom mi ho podala a povedala že je to pre mňa. Zobrala som mobil do ruky a potichu som sa ozvala.
-"Áno?"
-"Ahojky to som ja Alice! Nejdeš k nám? Je tu aj Edward, príď bude zábava! Opýtaj sa mami, ale ona ťa určite pustí. Tak prídeš teda?"
Ja som to nevydržala a nahlas som sa rozvzlykala. Začala som plakať. Nahlas...
-"Preboha Steph čo sa stalo?"
-"Mama...Je mŕtva! Aj Jane! Mali autonehodu! To ona Alice! Ona ich zabila! Isabella Blacková! Jej duch! Alice oni sú mŕtve! Mala som víziu ja som to videla! Alison sú...mŕtve!" kričala som.
-"Panebože čo to hovoríš? To nemôže byť pravda! Aj Jane?"
-"Áno..."
-Preboha Stephannie. Nerob nič, hneď prídem. Nech ťa ani nepadne urobiť nejakú hlúposť. Prosím len ostaň sedieť a ja som za päť minút u teba." Povedala a zložila. Pustila som telefón na zem a pomaly som si ľahla na gauč. O chvíľu prídu policajti a oznámia nám to spôsobom: Slečna Blacková? Mám pre vás...Veľmi zlú a smutnú správu. Vaša mama a sestra...Mali autonehodu. Obe zomreli.
A ja sa načisto zosypem. Mám len pätnásť, to znamená že má zavrú do detského domova, kde ma nakoniec tá kliatba dostane. Smutný osud rodiny Blackových...
Zrazu sa rozčapli dvere a medzi nimi stála Alice. A za ňou...Edward. Čo tu chce preboha?
Alice ma bez slova tuho objala. Ja som ju objala tiež a úplne mlčky sme tam sedeli asi päť minút. Potom sa Alice odtiahla a pozrela na mňa. "Si úplne premočená. Poď sa obliecť do niečoho suchého."
"Nie...Chcem na nich počkať."
"Stephannie, buď ťa tie mokré veci podchladia alebo dostaneš zápal pľúc. Tak vstaň a poď."
"Nikam nejde. Počkám na nich a potom...Potom sa zabijem."
"Stephannie to nehovor ani omylom. Prosím ťa vstaň."
"Nie Alison. Počkám. Musím."
"Nemusíš."
"Ale áno, musím."
"Stephannie, Alice má pravdu." Ozval sa Edward.
"Choď do pekla." Sykla som.
"Steph, ja a Edward ti chceme niečo povedať."
"Čo také? Nabúchal ťa? Idete sa brať?"
"Nie Stephannie panebože. Ja a Edward sme...Súrodenci. A moja sestra je jeho sestra a jeho brat je aj môj brat. Chápeš?"
"Čože? Nie..."
"Potom ti to vysvetlíme. Aj čo sa týka našich rodičov. Potom..."
"Potom keď prídu, oznámia mi to tak sa zabijem, už nemáš veľa času tak spusť."
"Prosím ťa Steph. Keby sme ťa mali uviazať na reťaz tak ti nedovolíme aby si si niečo spravila."
"Prečo Alice?"
"Pretože ťa máme radi."
Potom zazvonil zvonček pri dverách. Už je to tu...Vyskočila som z gauča a bežala som otvoriť. Rozčapila som dvere a pred sebou som zbadala dvoch mužov. Oboch v čiernom. Nepatrným gestom mi naznačili že majú zbraň a ja som pochopil že toto nebudú policajti. "Elizabeth!" vykríkla som a tresla som dverami. Zamkla som ich a utekala som naspäť do obývačky. "To sú oni!"
"Kto?"
"Tí muži! Nie policajti ale oni!"
Elizabeth ma zdrapla a bežala som nou k zadnému vchodu. Stáli aj tam a tak sa otočila a utekala hore. O chvíľu sme sa ocitli v mojej izbe. "Bože a čo chceš teraz robiť?" opýtala som sa. "Tvoja matka, kde má izbu? Musí mať zbraň! Rýchlo mi ukáž kde má izbu!" skríkla a o chvíľu držala v rukách maminu zbraň, zatiaľ čo ja som sa spamätávala. "Alison! Edward!" vykríkla som a obaja boli v momente hore. Trochu ma prekvapil výraz Edwardových očí. Priam planuli zlosťou. Vyzeral že ide niekoho zabiť. A Alice...Alice tiež...
"Volaj políciu." Povedala Elizabeth keď sme počuli ako sa rozbilo sklo. Avšak potom zazvonil zvonček. Zrazu ostalo v celom dome úplne ticho. Potom zvonček. A potom zas...Otvorila som dvere a Edward ma strhol k sebe. "Ostaň tu Bella." Povedal a pomaly šiel dolu. O chvíľu sa objavil medzi dverami. "Poďte, to sú policajti." Povedal a pomaly ma viedol po schodoch. Otvorila som dvere a oni na mňa smutne pozreli. Bože nie....
"Slečna Blacková?" opýtal sa jeden a ja som prikývla. "Môžeme ísť dnu?" opýtal sa znovu a ja som odstúpila od dverí. Vošli a poobzerali sa. Videli Alice, Edwarda a Elizabeth. "Rodina?" opýtal sa znovu ten ktorý aj pred tým. "Ja som Elizabeth Blacková, Bellina sesternica." Povedala Elizabeth a ukázala na mňa. "A oni sú rodinný priatelia." Dodala a kývla hlavou smerom k Alison a Edwardovi. Policajt prikývol. "Vlastne ani nevieme ako máme začať." Povedal ten druhý. "Tak začnem za vás. Moja matka a sestra sú mŕtve. To je také ťažké?" povedala som a kopla som do stolíka ktorému som nalomila nožičku. Keby to videla mama...
"Už vás bol niekto informovať?" opýtal sa policajt prekvapene. "Nie, ona len má...Tušenie. Išli sme totiž po tej ceste na ktorej sa to stalo. A videla mamino auto." Povedala Elizabeth. "Aha...Tak...Potom to nejdem predlžovať. Vaša mama je...Mŕtva. Ponáhľala sa autom po vašu sestru do škôlky ale dostala šmyk, prerazila zábrany a vyletela z auta. Spadla do rieky a auto spadlo rovno na ňu." Povedal policajt a naprázdno prehltol. "Zomierala dlho?" opýtala som a videla som ako Edward prikývol. Odkiaľ to vie?
"Ale čo ste to pred tým povedali? Že...že sa ponáhľala po moju sestru do škôlky? Takže Jane je v poriadku?" opýtala som sa. Policajt prikývol. "O chvíľu ju sem dovezú naši kolegovia. A je tu ešte jedna vec. Keďže ste...Prišli o mamu, musí súd určiť vášho opatrovníka. Buď...pôjdete do detského domova alebo..." začal policajt ale Elizabeth ho prerušila : "Nikam nepôjdu, zoberiem si ich ja. Mám dvadsaťsedem rokov, čo znamená že si ich môžem zobrať do opatery. Taktiež ich dokážem uživiť, pretože mám veľmi dobre platenú prácu. A ďalšia vec, žijem v krásnom prostredí. Myslím si že súd mi ich zverí bez najmenšej námahy." Povedala a pozrela na mňa. Potom som začula hlas mojej sestry. "Kde je mama? Mala po mňa prísť ona."
"Jane?" opýtala som sa jej slabunkým hláskom keď ju policajt priviezol dnu. "Kde je mama?" opýtala sa. "Jane, mama...Maminka...Umrela. Odišla preč z tohto sveta. Išla do nebíčka. Stal sa z nej anjel. Chápeš? Umrela, už nepríde." Povedala som a Jane začala krútiť hlavou. Potom sa rozplakala a bežala k sebe do izby.
Ja som sa zosunula na zem a po tvári mi opäť začali tiecť slzy...


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ | Web | 24. prosince 2009 v 21:02 | Reagovat

Ajooj cle asom ti zazelat Wesele Wianoce a stastny Nowy rok

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama