Kapitola desiata

8. listopadu 2009 v 1:00 | Heal_To_WORLD |  Kliatba našej rodiny

KAPITOLA DESIATA

Vyháňač Diabla


Keď sme sa konečne dostali na cestu, Susie zavolala taxík, čo vlastne vyhovovalo aj mne pretože ísť na nej nebolo veľmi pohodlné. Dnes by sme mali doraziť k tomu jej kamarátovi... Som zvedavá čo to bude za týpka...
Okolo štvrtej sme dorazili do okrajovej časti Washingtonu. Bolo tu dosť... Pusto. Na ulici bolo síce dosť ľudí no všetci boli nejaký zvláštny. V celej štvrti to vyzeralo dosť pochmúrne. Keď som vystúpila z taxíka väčšina ku mne zvrtla hlavu a vyplašene na mňa pozreli. Vzápätí sa v ich očiach zjavil hnev. "Kto si?!" zrúkol nejaký muž. "Je tu so mnou Sebastian. Len pokoj." Povedala Susie. Zdrapila ma za ruku a rýchlo smerovala preč. O chvíľu sme prišli pred dosť ošarpanú budovu... Bože veď to bol kostol! Naozaj... Ale veľmi starý. Keď sme otvárali dvere začali strašne škrípať až som sa bála že tie dvere vypadnú z pántov. A ako náhle som prekročila prah kostola, zacítila som neuveriteľnú bolesť. "Au!" vykríkla som. Akoby ma pálilo celé telo tá bolesť bola neznesiteľná... Vybehla som z kostola a bolesť ustúpila. Susie na mňa vyplašene pozrela. "Je to diabol..." počula som šepkanie spoza seba. "Smrdí ako upír, ale upír nie je..." hovorili ďalšie hlasy. "Hej ja nie som hluchá dobre?!" skríkla som. "Stephannie! Ticho..." šepla Susie a ťahala ma preč. "Kto vlastne sú?! Čo si o sebe myslia?! Možno nemám super schopnosti ale hluchá nie som!" ziapala som ďalej. Proste som sa prestala ovládať. "Pusti ma!" zvrieskla som, mykla som sebou a Susie spadla na zem. "Nechaj ma..." môj hlas znel zrazu zvláštne. Bol... iný... A aj ja som cítila že som iná. Akoby sa vo mne bili dve osoby. Jedna moje naozajstné ja a tá druhá osoba... Nejaké moje nové, zlé ja...
"Stephannie čo je s tebou?"
"Daj mi pokoj! Mlč!" zjačala som znovu. Susie vstala no ja som ju zdrapila za vlasy a znovu som ju hodila na zem. Bože čo sa to so mnou deje toto nie som ja! Zrazu som ju chcela kopnúť no niečo ma zadržalo. Otočila som sa a zbadala som nejakého muža. Pevne ma stisol okolo pása. Metala som sa na, všemožne som sa snažila vymaniť z jeho zovretia no nešlo to. "Upokoj sa..." šepol. Po chvíli som to už bola ja a uvedomovala som si čo som urobila... Susie na mňa z hrôzou pozerala. "Prepáč Susie ale ja... Ja neviem čo to bolo..."
"Niečo veľmi zlé... Poďme... Počul som tvoj krik keď si vstúpila do kostola takže pôjdeme ku mne domov. Poď." povedal a musel ma podoprieť pretože som akosi nevládala stáť na vlastných nohách. Susie kráčala asi dva metre za nami a úplne všetci sa za nami otáčali... Bohvie kto to je... Potom sa opýtam.
O chvíľu sme prišli do menšieho, nenápadného domu. Zariadený bol skôr do staršieho štýlu. Ten muž ma usadil na gauč a aj so Susie odišli do vedľajšej miestnosti. O chvíľu prišiel. "Takže Stephannie, ja som Andre. Andre Thomas."
"Teší ma..." zamumlala som. Prišla Susie ktorá sa na mňa stále nahnevane pozerala. "Prepáč..." šepla som. "Čo to dopekla malo byť? Chcela si ma zabiť či čo? Ja ti pomáham ako taká krava a ty pozri sa čo robíš! Si normálna?!" spustila... Andre ju však zadržal. "Susie, ona zato nemôže. Ovláda ju to..." Susie sa na mňa s odporom pozrela a potom vybehla z domu. Ja som si skryla tvár do dlaní. Hanbila som sa... Najviac na svete... Nechápala som prečo som to urobila... Veď ja ju nechcem zabiť.
"Stephannie. Teraz mi musíš povedať čo sa stalo. Všetko od začiatku..." a ja som začala rozprávanie. Spomenula som kliatbu, svoju mamu a sestru, Edwarda, mamin pohreb, upírov, to ako som vyvolala ducha Isabelly Blackovej, Jamesa a Elizabeth... Proste všetko čo sa za pár posledných mesiacov udialo. Po dvoch hodinách sa na mňa tajuplne pozrel. Zvyčajne dokážem odhadnúť čo si ľudia myslia ale teraz nie...
"Chceš vedieť čo si o tebe myslím?" opýtal sa odrazu.
"Ako prosím?"
"Máš schopnosť telepatie... Ale nie je rozvinutá. Dokážeš čítať myšlienky ale len niektorým ľuďom. A svoju myseľ si nedokážeš skrývať..."
"Ty tú telepatiu ovládaš?"
"Áno. Aj teraz ti čítam myšlienky..."
"Nerob to."
"Prečo?"
Pretože nechcem aby si to robil, pomyslela som si. Z nejakého dôvodu som však stále cítila že moje myšlienky číta. Hm, super...
"Takže... Hovoríš že tvoja sesternica Elizabeth povedala že umrie každý kto kedy vošiel do toho domu?"
"Áno presne tak."
Zrazu sa mi zahmlilo pred očami. Videla som Jamesa ako stojí na nejakej vysokej budove... A potom skáče...
Obraz zmizol a ja som otvorila oči. "Panebože..." šepla som. "Čo je?" opýtal sa Andre. "James... Zomrie... Musíme ho varovať! Nechcem aby sa mu niečo stalo!" skríkla som a vybehla som z domu. Náhle som však zastala pretože cestu mi zatarasila nejaká žena. Vyzerala veľmi zvláštne...
"Ďakujem ti Liosé." Povedal Andre. Žena sa prikývla, naposledy ma prepálila pohľadom a odišla. "Kto to bol?" opýtala som sa. "To ti vysvetlím
neskôr. A teraz mi povedz kde nájdeme toho Jamesa."
"Myslím že u neho doma. Poďme." Povedala som... O hodinku sme stáli pred Jamesovými dverami. Býval v panelovom dome na siedmom poschodí. Zazvonila som a otvoril mi strhaný
vychudnutý muž, biely ako stena. Jeho oči vyzerali ako oči
šialenca. Vlastne, celý vyzeral byť mimo...
"James?" opýtala som sa. Z hrôzou sa na mňa pozrel. "Zmizni ty
netvor!" zakričal a chcel zabuchnúť dvere. Andre mu v tom však
zabránil a rýchlo sa vtesnal dnu. Ja som skočila za ním. "Čo chceš?!"
"James čo sa ti stalo?" opýtala som sa. "Ty, ty sa pýtaš? Upíry,
duchovia a čo ešte hm?! Niečo ma prenasleduje a ja neviem čo!
Môžeš zato ty! Si netvor!"
"A čo ťa prenasleduje?" opýtal sa Andre. "Ja neviem. Stále počujem nejaký šepot. Alebo sa mi zdá akoby ma niekto pozoroval... Zbláznim sa z toho!"
"James musíš nám sľúbiť že sa nepokúsiš o samovraždu..." povedala som. "Hahaha, to by sa ti páčilo všakže? Nie, umrieť sa nechystám!"
"Si si istá že to bola samovražda?" opýtal sa Andre. Pýtal sa na moju víziu. "Na sto percent."
"Vysvetlite mi čo sa tu deje..." ozval sa James. Vysvetlila som mu že som mala víziu a on nás ubezpečil že sa o nič také nepokúsi. Ostala som celkom pokojná a aj s Andrem sme sa vrátili k nemu domov.
"Andre?" opýtala som sa. "No?"
"Kto sú tí zvláštny ľudia tam von? Kto si ty? Ako mi chceš pomôcť? A čo sa to so mnou deje? A..." začala som no Andre ma umlčal. "Začnem otázkou kto si... Sadni si." Povedal. Usadila som sa teda a počúvala som.
"Ja som človek. Možno tomu ťažko veriť ale nie som ani upír ani vlkolak. Vyrastal som v dosť chudobných podmienkach a mojich rodičov zabili upíry keď som mal tri roky. Našla ma jedna žena ktorá bola vlkolak. Volala sa Lisa. Vychovávala ma ako najlepšie vedela. Obdarila ma novými schopnosťami, rozvinula ich, naučila ma niektoré bojové umenia, naučila ma skoro všetko čo viem. Keď som mal 25 poslala ma preč. 25 rokov je totiž vek pri ktorom vlkolaci posielajú svoje deti preč. A aj ja som musel odísť. Veľa som cestoval a študoval. Naučil som sa nové veci, spoznal som nových ľudí. Neskôr som sa rozhodol sem vrátiť. Chcel som nájsť Lisu ale ľudia mi povedali že ju niečo zabilo. Strašne ma to rozzúrilo, pátral som a hľadal a hľadal až kým som neprišiel nato čo Lisu zabilo. Bol to Diabol. Keďže som s ním mal skúsenosti zaprisahal som sa že každému kto má s ním problém sa budem snažiť pomôcť. A darilo sa mi. Až raz sa rozhodol zabiť aj mňa. Skoro sa mu to podarilo nebyť Liosé. To je tá žena ktorú si videla keď sme odchádzali k Jamesovi. Ona mi pomohla. Postarala sa o mňa. Bol som v kóme asi tri mesiace a keď som sa prebral bol som tu. V tejto štvrti. Vedel som že sú tu samí vlkolaci, cítil som ich. Sú mojou rodinou. Oni pomáhajú mne a ja im. Zväčša sú to vyhnanci. Teda vlkolaci, ktorých ostatný buď vyhnali alebo spáchali nejaký čin za ktorý museli byť potrestaný. Pomohol som im tak že som im očistil dušu. Niektorý odišli ale väčšina ostala aby mi pomohli. Naďalej pomáham tým čo to potrebujú a momentálne moju pomoc potrebuješ aj ty. Pýtala si sa čo sa to s tebou deje. V tvojich myšlienkach som vyčítal že si svoju dušu zapredala Diablovi zato že ťa zbaví toho upíra, Edwarda. A ak som vyčítal dobre tak sa ho chceš zbaviť preto lebo sa ho bojíš. Nechceš byť upír a nechceš s nimi mať nič spoločné ale nevedela si ako sa ho máš zbaviť. Preto si poprosila toho ducha a to znamená že tvoju dušu má ona a keďže ona patrí k Diablovi, zapredala si mu svoju dušu. Viem, je to zložité ale je to tak. Teraz po ňom upíry idú preto lebo im to ich pán, teda Diabol, prikázal. Vieš že upíry sú deti Diablove však? Nezastavia sa kým ho nezabijú. A mi ho musíme zachrániť."
"Čože?!" vyskočila som.
"Ako počuješ. Ak sa ho chceš zbaviť musíme to urobiť mi nie oni! Ak to urobia upíry už ti nebude pomoci rozumieš?"
"Tak fajn... To je výborné! Chcem sa niekoho zbaviť a nakoniec mu budem zachraňovať krk! Úžasné!" kričala som zatiaľ čo Andre iba pokojne sedel a pozoroval ma. "A nečítaj my myšlienky!!!" zjačala som tak že ma bolo počuť na celý Washington (obrazne povedané)... Andre prikývol. "Pozri, ak chceš pomoc, pomôžem ti, ak ju nechceš nepomôžem ti. Stačí povedať."
"Chcem aby si mi pomohol ale nechcem mať s Edwardom nič spoločné chápeš?"
"Nemusíš. Pošlem poňho vlkolakov."
"Fajn... Neublíži im?"
"Nemyslím si. Ich bude najmenej desať a on bude sám. A teraz si bež ľahnúť. Izbu máš na konci chodby, druhé poschodie. Musíš sa vyspať." Povedal Andre, nalial si víno a začal študovať nejakú knihu.
"To je všetko? Mám si ísť ľahnúť? Nechcel si poslať vlkolakov po Edwarda?" spustila som ale on ma úplne ignoroval. "Fajn." Povedala som naštvane a šla som do izby.
Bolo tam útulne, v krbe horel oheň. Malé ale pekné. Na posteli som mala čistú košeľu. Zhodila som zo seba veci a ľahla som si. Nemohla som zaspať... Premýšľala som nad Susie. Nemala som po nej vyletieť ale ja... Ja zato nemôžem. Vyliezla som s postele a podišla som k oknu. Videla som ako po ulici behá strašne veľa vlkov. Je medzi nimi aj Susie? Čo ak hej? Zrazu sa jeden čierny vlk zapozeral rovno na mňa. Bola to Susie, bola som si na sto percent istá. Premenila sa na človeka. Otvorila som okno a ona zvraštila čelo. "Tak čo? Už sa ma nechystáš zabiť?" skríkla. "Susie ja som ťa nechcela zabiť ani nič podobné! Ver mi prosím! Neviem, ono ma to ovláda... Ja by som ti v živote neublížila."
"Veď ja viem, ale nemusela si ma tak šklbať za vlasy. Bolelo to."
"Prepáč..."
"To nič, bolo aj horšie. Choď si ľahnúť ty bitkár."
"Dobrú noc."
"Pa." Zatvorila som okno, ľahla som si a o chvíľu som zaspala.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ | Web | 13. listopadu 2009 v 18:10 | Reagovat

Jee je to skwele rychlo pokracowynie..inak bude  ete neco s edwarwdom?? dufam ze hej

2 Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ | Web | 21. listopadu 2009 v 20:59 | Reagovat

hojky, zas som tu azas to pisem: PLSSS DAJ RYCHLO POKRACKO xD  prepáč že som tu už dlho nebola ale  iba cez wikendy som na nete... sry ma toho dot ale snažims a wymyslieť nejake nowe pokracko  blazniwich ale moc mi to nejde no skusim dat ete dnes  ejdno pokracko .. snad to pojde inak akos a mas?? hm?? co mas nowe??

pap zatal Eli xD

3 Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ | Web | 12. prosince 2009 v 19:07 | Reagovat

Ahpjky  mno  to som zas jaaaa....  len som zas cela napsat: RYCHLO POKRACKO
!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

4 Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ Eli♥ tvoje looooowe SB-cko♥ | Web | 24. ledna 2010 v 15:52 | Reagovat

ahoooj prepac ze ty odpisujem az teraz mala som wela ucenia...  sry.... a nehnewams a .. dufam ze si tie problemy wyriesila a tez ze neboli az mooc zwe...

ako sa inak mas?? pls daj rychlo pokracowanie...papa zatal

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama